•𝑭𝒂𝒏𝒕𝒂𝒔𝒚•
« prvý diel série ÚSVIT »
Vedeli by ste sa postaviť vlastným rodičom, ktorí si žiadajú vašu smrť, a dokázali by ste im ten život vziať vy?
Osud nemožno okobátiť. Niekedy si len musíme pripustiť, kým skutočne sme.
A to chce veľkú dáv...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
V šere nadchádzajúceho rána som z postele vyskočila ako srnka. Do žalúdka som nedokázala narvať ani dúšok vody, pretože ho sužovala nervozita. Pokúšala som sa upokojiť, predsa mám to, čo som aj chcela - tréning, hoci podmienený stávkou o to, kto prehrá. Nehodlala som to Galeusovi uľahčiť, v mysli som si prehrávala niektoré z výpadov, ktoré som mohla sledovať na kráľovskom dvore.
Zablúdila som, s boľavým srdcom, aj k Nyxovi, ktorému bol bližšie síce luk, ale vedel to aj s mečom. Neskôr som nechala mozgové závity potrápiť sa nad správnym držaním tela a aj keď som bola vychudnutá ako vyžla nazdávala som sa, že moja vnútorná sila ma privedie do víťazného konca. Všímala som si ako meč zvierali Ursan s Haresom, nemohlo byť také ťažké zvládnuť jeho ťarchu a urobiť niekoľko výpadov.
Ak som si však myslela, že ma Galeus bude šetriť sakramentsky som sa mýlila. Bol majstrom v tomto obore, trénoval mužov a vedel narábať s každou jednou zbraňou, vrátane svojho šarmu. Možno som mala mizivú šancu na úspech, no mám možnosť dokázať sebe aj im, že aj v žene sa skrýva stará, tlejúca mágia, ktorou môže ochrániť svojich blízkych.
Ženy sú síce krehké a nevinné duše, no keď je treba zmenia sa na bosorky smrti. A nikto im v tom nemôže zabrániť.
Vykradla som sa zo svojho osídlia potichu ako myška. Stromy tlmene osvecovali tmavé kúty a osada sa vznášala pod rúškom spánku. Len dve osoby boli v tento čas už dávno hore. Mali sme dostatok hodín, kým slnko vstane a príde na oblohu, aby nás tak privítalo do nového dňa.
Nasledovala som Galeusove pokyny - nenápadne sa dostať k aréne. Cikády a cvrčky mi túto krátku púť sprevádzali hlasným cvrlikaním a ja som tak mala pocit, že nie som úplne sama. Po úzkom chodníčku som vykročila do mierneho svahu, na ktorého konci sa v objatí stromov a kríkov skrývala moja nastávajúca úloha.
Nohavice mi začínali byť pritesné, keď som z diaľky vnímala siluetu muža, opretého jedným plecom o plot ohraničujúci tréningové pole, kde ešte včera ukazovali svoju dominanciu dvaja chlapci. V jednej ruke zvieral meč a v tej druhej kus látky, ktorou precízne prechádzal po dlhej kovovej čepeli.
Ani som nejedla, no aj tak mám pocit, že sa povraciam.
Nadýchla som sa, akoby ma čakala sama poprava a vykročila vpred. Cikády náhle stíchli. Galeus sa otočil mojím smerom a prívetivým úsmevom ma uvítal v šere skorého rána. Handričku prevesil cez drevený oplôtok a podal mi onú zbraň.
Leskla sa tak, že som sa v nej zahĺbila do vlastného odrazu.
Pokoj, Mensis, to zvládneš. Chcela si to, máš to.
Je čas ukázať im, kto si.
,,Už som si myslel, že neprídeš."
Uškrnula som sa, s mečom skláňajúcim sa k zemi. ,,Tak by som ti to predsa neuľahčila. Nemienim ti dať pocit, že si mal pravdu a bez boja sa nevzdávam."
