•𝑭𝒂𝒏𝒕𝒂𝒔𝒚•
« prvý diel série ÚSVIT »
Vedeli by ste sa postaviť vlastným rodičom, ktorí si žiadajú vašu smrť, a dokázali by ste im ten život vziať vy?
Osud nemožno okobátiť. Niekedy si len musíme pripustiť, kým skutočne sme.
A to chce veľkú dáv...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Bludička ma viedla, nasledovala som jej modré telíčko a iskriace bodky jej sestier, ktoré nás sprevádzali.
Už len kúsok, princezná.
Zvládnete to, pani moja.
Počula som jej detský hlások vo svojej otrávenej mysli, hoci som sa jej ani nedotkla. Bola som skutočne vyvolenou, keď sa toto dialo?
Trhala som sa na pokriky a výkriky mužov za sebou, ktorí sa snažili tiene odradiť a rovnako ako ja pred nimi unikali. Bludička ma voviedla do tmavej úzkej chodbičky, na ktorej konci sa rozprestieral prírodný most opradený machom, lianami, a ktorý bol kamennou pevnosťou, prechádzajúcou ku skalnatému impériu, vsadenom do brehu. Otvor zakrýval zelený, maskujúci porast, padajúci zhora k zemi.
Ako v mojom sne. Bludička zastala tesne pred ním a ukázala naň svojou malou dlaňou. Malé očká s hviezdnym jasom ku mne nádejne vzhliadli. Potom klesli ku poranenej ruke, v ktorej mi brnelo. Pri pohľade na ňu som zalapala po dychu. Čierny dym sa tiahol od miesta poranenia a postupoval nahor - pomaličky a precízne si podmaňoval každú zdravú bunku. Potila som sa, zrak sa mi rozmazával, no srdce ma poháňalo ďalej.
Som na dosah.
Choďte, pani moja. Naplňte svoj osud.
Nástojila milo a len čo som odhrnula záves zelených konárov, visiacich si nežne vo vánku, zmizla. Vo vnútri sa na niekoľko krokov tiahla tma, chodbička však nebola dlhá, zato široká. Z tmy som vyliezla na svetlo - vysoké stromy ihličnanov i listnatých dubov či líp ma privítali s otvorenou náručou.
Šum vody bol počuteľný už z diaľky, no až teraz som celým bytím vnímala jeho okázalú krásu. Na pramenitú vodu, valiacu sa z útesu na horných pastvinách, kam nemožno dovidieť, dopadalo jasné, číre svetlo, biele ako sneh. Pýcha tohto miesta ma vábila ako med včely. Ruka prestávala brnieť, pálenie prešlo. Toto miesto a energia tlejúca pod povrchom utlmovali silu temnoty. Cítila som to.
Svetlušky, vynárajúce sa mi spoza chrbta, láskyplne preleteli pred mojou ubolenou a ustatou tvárou, aby som ich zlatistý jas nasledovala na ľavú stráň. Práve tam niečo puklo. Ak bol ten sen skutočný tušila som, čo odtiaľ vylezie.
Najskôr som videla špičky parohov, sivých ako myši na zámku. Krásne a honosné sa vynímali na hrdom krku, posiatom hebkou smotanovou srsťou. Rúžový ňufák nadvihol ku konárom a prežul sústo šťavnatých listov. Šedo-modrasté oči s ligotom hviezdneho prachu uprel ku mne. Podišiel na pár krokov oproti mne a následne zaujal miesto po mojom boku. Uši nastražil dopredu, hlavou mykol smerom k vodopádu.
,,Tam máme ísť, však?"
Hlavou prikývol, akoby mi rozumel. Zdravá dlaň mi spočinula na jeho lopatke, keď sme spoločne vykročili vpred. Jeleň si ladne predkladal jedno bledé kopyto za druhým a oči upieral len k tomu šumiacemu zrázu a trblietajúcej sa vode v jazierku. Previedol ma ku pravej, bočnej skale, v ktorej bol vložený onen Adulár.
