•𝑭𝒂𝒏𝒕𝒂𝒔𝒚•
« prvý diel série ÚSVIT »
Vedeli by ste sa postaviť vlastným rodičom, ktorí si žiadajú vašu smrť, a dokázali by ste im ten život vziať vy?
Osud nemožno okobátiť. Niekedy si len musíme pripustiť, kým skutočne sme.
A to chce veľkú dáv...
Rất tiếc! Hình ảnh này không tuân theo hướng dẫn nội dung. Để tiếp tục đăng tải, vui lòng xóa hoặc tải lên một hình ảnh khác.
Začali sme s výzdobou, no sotva sme zavesili zopár stúh a nebo pretrhol náhly, prudký dážď. Všetci sa poskrývali dnu do svojich príbytkov alebo pod koruny stromov či strechy a s nadšením v očiach pozorovali padajúce kvapky z neba. Suchá pôda nabrala na vlhkosti a rozvoňala celé okolie svojou typickou zemitou arómou.
Opar z rozohriatej trávy stúpal nahor ako pomaly sa vznášajúca para, kým sme, Varya a ja, s kapucňami na hlave odpočívali pod strieškou malého príbytku. Drevená dlažba, tiahnuca sa pozdĺž prednej steny nám poslúžila dobre na oddych. Kvapky dopadali na listy, odrážali sa od zeme a prenikali aj do popraskaných štrbín v suchej hline. Potôčik nabral na výške zopár milimetrov, no hlbšie koryto bránilo jeho preliatiu.
S Varyou sme len čakali kým táto prietrž pominie, aby sme mohli pokračovať v práci. Čím dlhšie však pršalo, tým menšia bola šanca, že to dnes stihneme.
,,Nedá sa tu vymodliť počasie, Varya? Takýmto štýlom nestihneme všetko pripraviť."
Varya, opretá hlavou i chrbtom o stenu domčeka, s pokrčenými kolenami a lakťami vyloženými na nich, sa len pousmiala. Zavretými očami prijímala pokojnú atmosféru dažďa.
,,Prší, Mensis. Máme tu síce mágiu, ale tá počasie neovplyvňuje. Je tu v podstate neustále leto, teploty kolíšu medzi priemerom a horúcom, ale nad počasím vládu nemáme. Musíme počkať. Bolo načase, že nám Luna dopriala trochu vlahy, inak by úroda zoschla a naša práca vyšla navnivoč."
Však iste, že som si aj myslela, aby to šlo inak.
,,Celkom sa aj ochladilo, však?" pošúchala som si ramená, na ktorých som mala prehodený plášť a zízala pred seba.
,,Neboj sa, dážď pominie a bude ti zas teplo." Nerobila si z toho ťažkú hlavu, iba mňa svrbel zadok z toho, že musím sedieť a čakať, aby som rozrobenú prácu dokončila.
Les utíchol, všetky tvory sa skryli pred mokrou potopou, len zopár vtákov sa prišlo do potoka okúpať. Ani len deti sa po vonku nenaháňali, len sa s rodičmi podieľali na tomto pôžitku. Symfónia padajúcich sĺz cinkala o jednotlivé konáre a lístky ako to najjemnejšie brnknutie harfy. Sprevádzal ju slabý vánok ako nôta jasného, ťahavého pohybu huslí.
Tráva sa zdala byť zdravšia - zelenšia, potrebovala sa napiť popri suchu, aké tu prevládalo, a hoci sa osadou rinul potôčik - nedokázal zabezpečiť dostatočnú vlahu, dokonca ani my sme ju nemohli dopriať celému priestranstvu ručnou prácou.
Stromy sa zdali byť hustejšie a viac vzpriamené, ich kmene nabrali na odtieni hnedej a vetvy sa pýšili vo výške, tentoraz so všetkou silou, akú z potrebného dažďa nabrali.
Šum zrýchleného prúdu malej rieky ustál a spolu s ňou aj melódia vplyvného počasia. Ligot kvapiek vystriedali lúče hrejivého slnka, ktorému oblaky aspoň sčasti uvoľnili cestu. Preryli sa cez husté, biele kôpky a dopadli až k nám. So súzvukom ojedinelých krokov sa do života vrátilo aj prítomné zverstvo - vtáky sa opäť rozospievali, veveričky sa znova preháňali po stromoch a motýle sa vyhrievali na osvetlených častiach, aby sa ich krehké krídla osušili.
