•𝑭𝒂𝒏𝒕𝒂𝒔𝒚•
« prvý diel série ÚSVIT »
Vedeli by ste sa postaviť vlastným rodičom, ktorí si žiadajú vašu smrť, a dokázali by ste im ten život vziať vy?
Osud nemožno okobátiť. Niekedy si len musíme pripustiť, kým skutočne sme.
A to chce veľkú dáv...
Oups ! Cette image n'est pas conforme à nos directives de contenu. Afin de continuer la publication, veuillez la retirer ou mettre en ligne une autre image.
Na ďalší deň panoval v osade zmätok. Čistila som vybratú mrkvu od hliny a ukladala ju do košíka, keď v tom sa uprostred cestičky, vedúcej od hlavného vchodu, vytvorilo husté klbko prítomných obyvateľov. Zazneli k nám vydesené zhíknutia, šok a neutíchajúci strach. Na niečo sa pozerali, respektíve ryli sa do cesty dvom chlapíkom, ktorí niekoho niesli.
Kahliu i mňa robota prestala zaujímať a tak sme sa k zoskupenej kolónií pobrali aj my.
,,Čo sa mu stalo? Idete z lesa? Napadli nás? Temnota postupuje?" prekrikovali sa jeden cez druhého, no muži odetí v bojovných oblekoch ich len rukami zatláčali preč.
Každý stál po stranách tretieho, ktorý nevládal chodiť a len ho vliekli pod pazuchami. Krk aj polovicu tváre mal sčernenú, z nosa mu kvapkala krv a neprítomným pohľadom len pozeral pred seba.
Akoby mu niečo vysalo dušu. Doslova.
,,Bože, čo budeme robiť? Čo si počneme?!" bedákali jeden po druhom, no ja som sa len sústreďovala na doudieraných odvážlivcov, ku ktorým už bežal Gladius s bratmi.
Stíchli sme. Gladiusova ruka nadvihla zranenému tvár, premerala si ho - smrť sa mu v rozšírených zreničkách zatriasla ako bozk posledného nádychu. Prikázal niečo vojakom, ktorí ho držali, a tí zmizli vo vnútri jeho domu. Gladius si nervózne pretrel ústa so sánkou, Galeus mu dohováral a zvyšní dvaja bratia ako jediní upozornili na nás.
Na poddaných, ktorí chceli vedieť čo sa deje. Najstarší z nich bol vo vedení, kým ho ostatní nasledovali smerom k nám. Vyšiel na vyvýšený kopček a premeral si každého jedného pred sebou.
,,Viem, čo sa chcete spýtať. Tak isto viem, čo vám naháňa taký strach. Zdá sa, že naši muži neboli príliš obozretní a v lese ich napadol démon. Nie je však dôvod na obavy, máme jasné dôkazy o tom, že tiene nepostupujú."
,,Ako nám to viete zaručiť?"
,,Ten chlapec bol predsa mŕtvy!"
Ozval sa najskôr starší muž a potom žena.
Galeus zvesil plecia, zaťal sánku a spod sklopených mihalníc ma vyhľadal očami.
Veliteľ dvihol ruky pred seba, akoby chcel vykúzliť auru upokojenia, a držal ich v tejto polohe aj počas prejavu. ,,Sme v bezpečí. Hector je síce zranený, ale žije. Môže sa z toho vyliečiť, preto teraz žiadam liečiteľov, aby šli do hlavného krídla." Poobzerala som sa okolo seba, tri ženy a dvaja muži prikývli v súhlase a vykročili z húfu.
,,Vyšlem svojich mužov ešte na jeden prieskum a pôjdem s nimi. Musíme však ostať pokojní a jednotní, aj takto sa sily zla snažia preraziť si cestu ďalej. Nesmieme im to dovoliť, nesmieme podľahnúť tlaku a strachu." Zvyšok spoločnosti mu tieto slová a celý jeho prejav možno uveril, no ja som dostatočne počula tie tiché obavy v dôraznom hlase, videla som nervozitu v pevnom postoji veliteľa, ktorého nasledovala celá táto osada.
