•𝑭𝒂𝒏𝒕𝒂𝒔𝒚•
« prvý diel série ÚSVIT »
Vedeli by ste sa postaviť vlastným rodičom, ktorí si žiadajú vašu smrť, a dokázali by ste im ten život vziať vy?
Osud nemožno okobátiť. Niekedy si len musíme pripustiť, kým skutočne sme.
A to chce veľkú dáv...
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
Dni v tábore ubiehali pomerne rýchlo. Ráno vyšlo slnko, uličky, zátoky a polia ožili v remeslách pracujúcich ľudí, v smiechu, ich radosti a harmónií so všetkým živým, čo les ponúkal.
V podstate sa od zistenia môjho pôvodu nezmenilo nič, Gladius sa mi zväčša vyhýbal, no nie náročky - povinnosti, obrana ich domova a tiež sledovanie postupujúcej temnoty dávala jemu, jeho vojakom i bratom zabrať.
Ako mi neskôr povedal Galeus z Krajov utiekli aj niektorí z kráľových vojakov. Vzopreli sa vlastným otcom, generálom a vládcovi samotnému. Bolo len otázkou času, kedy trpezlivosť kráľov pominie a oni sa rozhodnú zradcov potrestať.
Potrestať i mňa.
Obávala som sa dňa, kedy toto miesto objavia a vypália do tla. Kedy rodiny a tie malé deti povraždia a zarastené lúky či rozkvitnuté stráne zahalia kaluže blata a krvi. Ak kráľ zistí, že som prežila a ak naozaj chce moju smrť nebude čakať.
Vymyslí plán ako dosiahnuť svoje. Útekom by sa nič nevyriešilo, zaútočil by sem a získal informácie násilím. Musela som ostať a nejako presvedčiť Gladiusa, aby porozmýšľal nad tým, čo som mu naposledy povedala.
Tí ľudia sa musia vedieť brániť. A ja tiež. Akú šancu majú, ak neudvihnú meč a nebude ich mať kto z bojovníkov ochrániť?
Veliteľ sa tak priveľmi snaží zachovať si v novom domove mier, že celkom zabúda na dočasnosť jeho lehoty.
,,Mensis, máš po práci? Chcem ťa niekam vziať."
,,Akurát končím." Dvihnem hlavu od jahôd, ktoré som čistila, a úsmevne si premeriavam čierny látkový prehoz, ktorý mu voľne padá po bielom tričku, a za krkom sa mu čnie k nemu prišitá kapucňa.
So šípmi v puzdre, ktoré zvieral v pravej dlani, pôsobil ako skúsený lovec a lukostrelec.
,,Fajn, počkám ťa. Chcem ti niečo ukázať."
,,Dobre." Opätovala som mu úsmev a čo najrýchlejšie dokončila nadelenú prácu.
Bol obed a Galeus sa rozhodol, že ma vezme na prieskum. Do časti lesa, ktorá bola čistá. Tiene temnoty si ju nepodmanili a všetci dúfali v to, že najbližšie sa o to ani nepokúsia. Galeus mi do rúk strčil akúsi bielu látku utkanú v tvare masky.
,,Je to maska, daj si ju, keď vyjdeme za bránu."
,,Prečo?"
,,Nikdy nevieme, čo nás tam vonku čaká. Temnota je nepredvídateľná a táto maska je podšitá striebornou niťou, takže neprepúšťa dnu žiadne vábivé plyny alebo smrteľné pary. Z neznámych dôvodov sa démoni neboja len svetla, ale aj striebra. Nemajú šancu dostať sa ti tak do mysle a narobiť v nej zmätok."
