•𝑭𝒂𝒏𝒕𝒂𝒔𝒚•
« prvý diel série ÚSVIT »
Vedeli by ste sa postaviť vlastným rodičom, ktorí si žiadajú vašu smrť, a dokázali by ste im ten život vziať vy?
Osud nemožno okobátiť. Niekedy si len musíme pripustiť, kým skutočne sme.
A to chce veľkú dáv...
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
Všetci sa dobre bavili, dospelí sa smiali nad historkami, ktoré kedysi kolovali, iní sa usadili do kruhu spolu s deťmi a tie sa nechali unášať tajomnými bájami o bájnych tvoroch a bytostiach, ktoré nás potajme sledujú. Bolo nanajvýš vtipné sledovať ich otvorené ústočká, kým tí vyspelejší dávno vedeli, že sú to len poviedky, aby deti vystrašili alebo pobavili.
Stála som opretá o zohnutý kmeň staršieho smreku, usrkávala si zo zvláštneho nápoja, ktorý chutil po jahodách, no zároveň uväznil hrdlo v skľučujúcej pálčivosti. Tvár mi krivilo každých pár minút, kým som si na tú chuť dávno nezvykla. Muži popíjali rum starostlivo ukrytý pod zemou v skladoch, zapečatený voskom, aby sa využil iba na takéto príležitosti.
Ten môj, naozaj prívetivý nápoj, niesol názov ,,sladké peklo." Pri pojme sladký by ste sa možno pousmiali, no stačila by jediná kvapka na jazyku, aby ste sa prevtelili do samotného Lucifera. Sladkosť a chuť jahôd síce zjemňovala celkový účinok alkoholu, ale plamene horkosti prevyšovali aj takú intenzívnu chuť, ktorej účelom bolo len pripraviť pijúceho na následky.
,,Mensis, mohla by si skočiť ešte po syr? Je uložený v debničke pri mojom dome."
,,Iste, Kahlia, postarám sa o to." Zložila som si plášť dolu, pretože som nechcela zažívať ešte väčšie teplo, než som pociťovala.
Pohár s tekutinou som odložila na stolík pri dlhej, upevnenej doske, olemovanej stoličkami a bohatej na všetky druhy jedál. Prešmykla som sa pomedzi hlasno sa rehotajúcich mužov, ktorí sa radostne zvítali a polovicu rumu povylievali všade navôkol, vrátane svojho odevu, a smerovala ku Kahliinmu domu.
Galeus s bratmi sedel za vrchom honosného stola a keď som odchádzala všimla som si ako ma registruje. Neurobil však nič výnimočné, pokračoval v hodovaní a slušnej konverzácií s prítomnými. Za to Dax sa niekam vyparil od chvíle, čo sa začalo stolovanie.
Mohlo mi to byť fuk, avšak niekde vo vnútri ma škrel pocit, že zmizol úmyselne. Ktovie, možno na oslavy nebol alebo len nemal náladu radovať sa - predsa sme stále v tom istom časovom priestore a temnota nezmizla. Je stále tu.
Kým som nad tým stihla premýšľať o niečo viac našla som príslušnú debničku aj so syrmi vo vnútri. Debnička bola väčšia, smiech, spev a hudba si len tlmene nachádzali cestičku cez steny našich príbytkov. Vzala som preto stredne veľký obrúsok, kde som naukladala menšie i väčšie kúsky syrov a zaviazala ich. Poukladala som ich tak, aby sa dnu zmestilo čo možno najviac.
Pár schodov, ktoré ma delili od zeme, som zišla elegantným krokom. Na prašnej zemi som sa len porozhliadla okolo, pevne zvierajúc syry v látkovom obale, keď v tom tichu zazneli iné zvuky. Nešlo o harfu, píšťalku ani iný hudobný nástroj, rovnako nešlo ani len o hlasy či zlovestné syčanie.
Bolo to celkom niečo iné, čo ma prikovalo k hline a omotalo mi steblá trávy okolo členkov, akoby mi to malo pomôcť pred pádom. Bolo neslušné načúvať, ale moja hlúpa hlava dávno vypovedala službu. Nohy urobili prvý pohyb, blížila som sa k onému miestu ako tichý tieň. Dýchala som len nosom, aby som sa nijako neprezradila.
