•𝑭𝒂𝒏𝒕𝒂𝒔𝒚•
« prvý diel série ÚSVIT »
Vedeli by ste sa postaviť vlastným rodičom, ktorí si žiadajú vašu smrť, a dokázali by ste im ten život vziať vy?
Osud nemožno okobátiť. Niekedy si len musíme pripustiť, kým skutočne sme.
A to chce veľkú dáv...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Posadil sa oproti mne. Nečinne sedel, s palcom prechádzajúcim si po vrchnej pere a s prižmúrenými očami ma ticho pozoroval. Nohy naširoko rozkročené, takmer sa dotýkal kolenom toho môjho. Nadskočila som v momente, čo sa narovnal a nepatrne sa ním ošuchol o moju roztrasenú končatinu.
,,Chcela si utiecť."
Mlčala som.
,,A načúvala si."
Ani hláska.
Myseľ stíchla v mraze a ničnerobení, nedokázala som nájsť záchrannú cestu, hoci som tak príšerne túžila odtiaľto zmiznúť.
Nemôžem predsa zomrieť!
Nie ako obeta!
Dych sa mi triasol, dlane som stískala jednu v druhej. Daxove oči sa naklonili bližšie, ich bledá modrá ma nepríjemne pobozkala na tvári - akoby mi práve vdýchol mrazivý vzduch priamo na pokožku. Akoby bol samotná smrť.
,,Nebudem váš obetný baránok." Pretisla som cez zuby - ticho a s najväčšou dávkou odporu, nespúšťajúc z Gladiusa svoj pohľad - rovnako temný a bezcitný ako ten jeho.
Gladius si vymenil výraz s mladším bratom a potom sa naširoko pousmial. Smial sa presne tak choro ako démoni v lese. Stiahlo mi všetky vnútornosti, vzduch oťažel. Emócie vo mne bublali a miešali sa so strachom, hnevom a bezradnosťou, ktorá prerastala v zúfalstvo.
,,Kde si na niečo také prišla?" smial sa ďalej.
,,Vy ste to povedali!" zvolala som chladne, načo obaja hneď zmĺkli. ,,Radšej obetuješ jedného, teda mňa, ako všetkých." Potlačila som bolesť, aká sa mi ryla spod najhlbších vrstiev na pery, a sledovala, ako sa veliteľ mení na nechápavého.
,,O žiadnej obete nebola reč. Nechceme ťa predhodiť tieňom ani kráľom, Mensis." Odvetil chladne, nespúšťajúc zo seba masku toho veľkého, ktorý ma mal práve teraz v moci svojej pozornosti.
,,Tak potom? Čo to malo znamenať? Čo so mnou zamýšľate? Načo ma chcete využiť?!"
,,Najskôr sa upokoj, všetko ti povieme. Od začiatku. Nikto ti neublíži." Ubezpečoval ma Galeus, ktorý sa postavil po pravej strane predo mňa.
Nechcela som mu veriť - nie po tom, čo som počula. Tichý hlások vo mne mi však našepkával, aby som nezahadzovala zdravý rozum. Nevedela som, čo si myslieť a či sa so mnou nezahráva vlastná duša aj vedomie. Či náhodou mágia nemala za následok moje šialenstvo.
,,Nemali sme v úmysle vyrapotať ti to tak narýchlo, keďže ešte ani my sami nevieme, čo je správne a čomu veriť, ale keďže si si nás vypočula a zjavne pochopila podľa seba, nie je iná možnosť." Pokračoval Gladius.
Ničomu som nerozumela, ani im nie.
Nehrali to na mňa?
Čo ak je to divadlo, aby odpútali moju pozornosť alebo ma ubezpečili o dôvere voči nim?
