•𝑭𝒂𝒏𝒕𝒂𝒔𝒚•
« prvý diel série ÚSVIT »
Vedeli by ste sa postaviť vlastným rodičom, ktorí si žiadajú vašu smrť, a dokázali by ste im ten život vziať vy?
Osud nemožno okobátiť. Niekedy si len musíme pripustiť, kým skutočne sme.
A to chce veľkú dáv...
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
Sťažka som zalapala po dychu. ,,S-Som... pri-prin-princezná." Vyriekla som priškrtene, prehrávajúc si každý nebezpečný záblesk tlejúcej vatry, ktorá ma svojimi plameňmi chcela spáliť na popol.
V jeho črtách nebolo ani známky po zmilovaní.
,,Takže je to pravda." Čepeľ mi pokožku pobozkala prísnejšie.
,,Ale nie som špeh!" vyšlo zo mňa priškrtene.
Ak musím kričať preto, aby si to niekto všimol urobím to. Pochybujem však, že by po mňa Galeus prišiel, pretože on ma sem priviedol a nepochybne musel vedieť o bratových plánoch.
,,Nie som kráľova spojka!" dôraz som dala na každé jedno slovo.
Nebála som sa ho, horšie ako to, že by ma tu podrezal by už len bolo, ak by som sa na jeho opovrhnutia hodný ksicht musela pozerať naďalej.
Ak bol taký úžasný a správny vodca, ako o ňom každý hovorí, potom rozozná, či klamem. Prižmúril oči, no nôž nestiahol od napnutého krku, tak veľmi odhaleného, že by stačil jediný ťah.
V mojom prosebnom výraze musel vidieť, že to, čo vravím je čistá pravda.
Dosvedčoval to aj môj rozhodný tón, postoj... čo viac chce?
,,Prečo si potom utiekla, princezná, hm? Hovor!" zahrmel a silno mnou potriasol, na čo som nakrátko zavrela viečka a o sekundu na to ho preťala svojimi morskými vlnami, ktoré by v sekunde ten nezmyselný požiar uhasili.
,,Pretože ma chcú zabiť! Kráľ i kráľovná... chcú môj život."
Len čo zo mňa vykĺzla holá pravda, olemovaná trpkými tŕňmi zrady a dcérskej lásky, sa jeho symetria vyjasnila. Povolil zaťatú sánku a zvyšok svalstva. Neodstúpil však, ani len brvou nepohol. Iba čítal v slzách, ktoré sa jagali v bielkach a celej ploche zrakových orgánov, aby si bol úplne istý, že bolesť, ktorá v nich panuje je ozajstná.
Nebol to blud.
,,Prečo by to chceli tvoji vlastní rodičia?"
,,Pretože..." prehltla som zášť, ktorá mi zvierala hrdlo a bez jediného zaváhania riekla: ,,Pretože si zaslúžim smrť."
Po týchto slovách odtiahol blyštiaci sa nástroj smrteľníkov a odstúpil len natoľko, aby som sa mohla slobodne nadýchnuť. Prehlo ma dopredu, kým som si dlaňou prešla po mieste, kde pred pár sekundami odpočívala čepeľ noža, a vzpriamená sa opäť zahľadela do toho vulkánu predo mnou.
,,Prečo by si niečo také povedala?" znel dotknuto.
Zranene. Utrápene, no naďalej dominantne.
,,Pretože som nedokázala vyvolať Jarný rozkvet." Zakašľala som, opierajúc hlavu o strom. ,,Nepodarilo sa mi obnoviť štíty a... zrejme preto ma poslali na smrť."
