•𝑭𝒂𝒏𝒕𝒂𝒔𝒚•
« prvý diel série ÚSVIT »
Vedeli by ste sa postaviť vlastným rodičom, ktorí si žiadajú vašu smrť, a dokázali by ste im ten život vziať vy?
Osud nemožno okobátiť. Niekedy si len musíme pripustiť, kým skutočne sme.
A to chce veľkú dáv...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
S Varyou sme pomáhali ženám chystať večeru, pripravenú z uloveného mäsa. Nejedna žasla nad tým, že som po takej krátkej dobe dokázala uloviť poriadny kus diviny a nie len zakrpateného zajaca. Muži neradi priznávali, ak bola žena lepšia od nich - predsa oni boli tí, ktorí vedeli toho vždy viac a žiadna im nemohla oponovať, až doteraz. Niektorí z postarších mi sami uznali obdiv a poďakovali sa za večeru.
Iní si užívali hostinu potichu alebo sa smiali nad tým, že ešte predvčerom jedli iba opekané zemiaky so zeleninou a dnes si dopriali plnohodnotné mäsové nebo. Kahlia okrem záhrady pomáhala aj v kuchyni, nikto z veliteľových bratov sa tu zatiaľ neukázal, ba ani Varya nebola prítomná.
Musela sa vytratiť keď som roznášala jedlo po stoloch. Kahlia mi do vypálených misiek naservírovala uvarenú, horúcu polievku, ktorá voňala tak vynikajúco, že som potlačila akékoľvek nechutenstvo z toho, čo v nej v podstate je. Hlavná surovina nebola cítiť a preto som si na tomto uvarenom skvoste pochutnala aj ja.
,,Mensis, odnes to chlapcom hore." Podala mi drevenú tácku aj so štyrmi miskami, z ktorých sa parilo. ,,Asi ešte neskončili, tak im to len daj ku dverám."
Prikývla som a opatrne kráčala smerom k hlavnej veži. Pätnásť schodov ma desilo, nerada by som polievku vyliala alebo spadla. Vykladala som jednu nohu za druhou, pekne po porade a ani len nepípla. Zdola sa ozývali radostné pokriky a smiech hodujúcich, plápolal oheň a užíval sa večer.
Štyri schody od vstupu dovnútra domčeka mi predostreli prvé dohady, odohrávajúce sa za stenami. Bola som plne rozhodnutá nerušiť ich, preto som tácku uložila ku dverám a chystala sa na odchod. Angulus - veľký, čierny vlk, tu nebol. Bola už takmer tma a kvety i stromy ešte len začínali svoje nočné divadlo, takže môj tieň splýval s plachtou.
Odstúpila som, aby som mohla odísť späť dolu.
,,Nech je ako chce, to dievča musí ísť." Zaznelo z úst Armusa.
Zasekla som sa v pohybe, pretože mi nebolo jasné, o kom hovoria. Niekto vstal a ťažkým krokom prešiel ku oknu po pravej strane, kým ja som zašla za roh a v tme potichu načúvala.
,,Nevydáme ju napospas, Armus, je jednou z nás." Vložil sa do toho Galeus.
,,Práve preto, že je by nám konečne mohla k niečomu poslúžiť."
,,Mensis ostane tu, bodka!" zahrmel Galeus a malý náznak pohybu mi napovedal, že stoja čelami oproti sebe.
,,Bratia, nehádajte sa. Mensis je kľúčovou osobou v tejto hre, ktorú s nami hrajú."
Šlo o mňa.
Ale čo so mnou zamýšľajú?
,,Čo chceš teda robiť? Necháme ju ísť za cenu, že netušíme, čo s ňou bude?"
,,To isteže nie, Galeus." Tentoraz stál tvárou v tvár Gladius ku Galeusovi.
,,Mali by sme to s ňou prebrať, má právo sa vyjadriť." Zastal si ma Clypsus, načo sa mi srdce mierne zachvelo.
