•𝑭𝒂𝒏𝒕𝒂𝒔𝒚•
« prvý diel série ÚSVIT »
Vedeli by ste sa postaviť vlastným rodičom, ktorí si žiadajú vašu smrť, a dokázali by ste im ten život vziať vy?
Osud nemožno okobátiť. Niekedy si len musíme pripustiť, kým skutočne sme.
A to chce veľkú dáv...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Strnula som. Voda sa pár metrov predo mnou rozvlnila v rýchlych pohyboch, až k jej hladine začala stúpať akási vodná príšera. Krvi by sa mi nedorezali, mala som dojem, akoby sa svetielkujúci mach rozžiaril v ustráchanom privítaní.
Čo je toto za príšeru?
Je so mnou amen, ak ma temnota našla.
A neviem sa brániť!
To svetlo... ochráni ma?
Priezračnosť jazera prebila najskôr oválna tvár s dlhými, mokrými vlasmi, ktoré sa na koncoch vlnili a vánok ich opatrne vznášal vo vzduchu, spolu s prítomnou mágiou. Uprostred tých hustých prameňov koruny krásy sa čnela tá ozajstná, s ostrými výbežkami zakončenými bielymi perlami v odleskoch jazerného dna.
Špicaté uši pripomínali predné malé plutvy niektorej z vodných rýb.
Očakávala som hnilobný zápach, tesáky alebo démonské oči, no toto bolo niečo iné. Vystúpilo to na povrch s padajúcimi pramienkami vody, ktoré sa v cirkulujúcom prameni vracali nahor, akoby voda bol jej jediným šatom. Medzi prstami sa jej čneli priesvitné blany, pokožku mala pokrytú zvláštnymi šupinami, ktoré od predlaktia k dlani postupne mizli a nahradzovala ich tam len slizká, lesklá pokožka.
Uprela na mňa biele oči, ktorých žiara ma nepríjemne oslepila. Vyzerala ako rybia žena, no nebola hrôzostrašná. Na jej perách sa ovíjal závoj najjemnejšej bavlny, keď zodvihla tvár a kútiky mierne nadvihla - v priateľskom geste.
Šum vody, ktorý jej obopínal zvyšok tela a zahaľoval časť od pupka nadol, ma nútil prezrieť si ju oveľa viac detailne. V očiach nemala dúhovky ani zreničky, boli čisto biele, akoby za nimi nebolo nič viac len tunel svetla. Akoby bola slepá, no predsa len videla.
Keď sa nepatrne pohla dopredu so zhíknutím som mávala rukami k brehu. Ona však nastrčila blanovitú ruku pred seba a zvonivým hlasom, s dúškom grácie, ku mne prehovorila.
,,Neľakajte sa, princezná." Melodické slabiky mi v ušiach spôsobili ozvenu.
Vie kto som?
Prižmúrila som oči, ústa sa mi chveli - nevedno či od strachu alebo chladu, ktorý mi z okolia pobozkal navlhčené plecia. Vnorila som sa späť do hladiny, hoci neisto.
,,Čo si zač?" nevrlý tón by ju po správnosti urazil či prinajmenšom jej dal najavo, aká vykoľajená z jej prítomnosti som. Prípadne by, ako správny démon, zasyčala tak, že by ma na moment paralyzovala.
Ona sa však len zdvorilo usmiala, stiahla nastrčenú dlaň nazad a vymrštila sa z vody vyššie. Šum sladkého jazera jej dotváral akési padnuté šaty, ktoré sa jej ovíjali okolo bokov a dotvárali sukňu s nejasným tvarom. Hrudník mala rovnako ako plecia a polovicu rúk pokrytý šupinami. Perly z koruny mala zasadené aj v okolí očí a líc - vytvárali akési zvláštne ornamenty, ktoré bežným smrteľníkom nemali napovedať nič, pretože slúžili len na okrasu.
