Stratená hviezda [DOKONČENÉ]

3. kapitola - Konečne som ho stretla :3

V minulej kapitole

,, Na tvojom mieste by som tam nebola. Za chvíľu vybuchne jeho ego na nulu. ''

,, To už by vážne stačilo!!! '' pohrozujúco sa na mňa pozrela.

,, Máš pravdu, je tu až moc horko, odchádzam. ''

,, Je ti teplo dievčatko? '' musel podrypovať. A ja som mu musela vrátiť.

,, Áno, z toho tvojho ega, ktoré nebezpečne klesá, '' otočila som sa a položila Pennyboard na zem, odrazila sa a odišla preč.

Ten jeden hnusák je argh... To sa nedá ani popísať. Aspoň mu zo mňa spadlo to ego na nulu.

------------------------

Nemala som sem ísť, prvý deň a hneď už mám nepriateľa. Možno je to dobré aspoň moje ego stúpne z nuly na polovicu normálneho človeka. Priznávam, mám malé ego. A čo? Čo je na tom také zlé? Preboha! Zoe, preber sa! Máš malé ego a ty to ešte priznávaš?!! Prečo ja musím byť tvoje podvedomie, prečo?! Moje podvedomie, vnútorný hlas, už nechce byť súčasť mňa. Je to smutné, ale nevadí mi to.

,, Pozor! '' niekto na mňa zakričal.

Padla som na betón, dneska už druhýkrát! ,, Do prde.... '' chytila som si koleno, ktoré bolo celé od krvi a kamienkov. Strašne to bolelo, nie až tak ako keď som spadla pred dvomi rokmi. Zostala som v nemocnici na pozorovaní hlavy.

,, Nabudúce na kričanie uhnite, '' povedal hrubý chalanský hlas. Ale počkať, povedal to po slovensky! Žeby som tu nebola jediná s pôvodom zo Slovenska.

,, Ty, ty... '' ako moje oči zazreli jeho, hneď si moja pamäť spomenula kto to je. ,, Nikolas! ''

,, M-my sa p-poznáme? ''

,, Nikolas! '' opakovala som jeho meno. ,, Nepamätáš si? Zoella Malsey! ''

,, To si ty?!! '' usmial sa. Nikolas je môj kamarát z Facebooku. Vie o mne všetko, úplne všetko. Nejako sme sa zoznámili, nepamätám si kedy a ako, ale to je mi jedno.

,, Robím si srandu, vieš? '' povedala som s pobaveným hlasom. Podal mi ruku a ja som ju prijala a zdvihla sa. Podlomilo sa mi rozbité koleno.

,, Ou,... '' chytil ma, ako som padala.

,, Diky, zachránil si ma pred tretím pádom za dnes, '' zasmial sa a postavil ma.

,, Nemôžeš padať stále, ako to že si tu? '' opýtal sa ma.

,, Dnes som nastúpila do novej školy, '' zatvárila som sa zhnusene, určite si to všimol. ,, Na strednú arogantných hlupákov, '' pretočila som očami. ,, To za rohom. ''

,, Takže podľa teba som hlupák? '' kráčali sme po mne neznámej ulici, pri ktorej bol park so stromami, kde rástli nádherné magnólie.

,, To, ty,.... ako to myslíš? A vlastne kam ideme? ''

,, Ja tam chodím, tiež. Teraz... kde vlastne bývaš? ''

,, Intrák... '' povedala som skleslo. ,, Ty? ''

,, Tak intrák hmm.... Prenájom s najlepším kamošom, '' zatváril sa šťastne, ako keby bol rád, že sa oň niekto zaujíma.

Však je pekný, milý, zábavný, dôverčivý... takto by som mohla pokračovať celý deň, možno aj rok. Nie som doň zamilovaná, to nie! Ale no ták, jasné že si. Vie o tebe všetko, do bodky. Teraz si tu s ním, uži si to naplno. Chcela si ho už toľko krát poznať, tri roky! Koľko ešte chceš čakať na toho pravého? Predsa len máš šestnásť, hanba nemať žiadneho frajera! Si zvláštna a aj divná, ale to ťa robí neobyčajnou! Si jedinečná... Asi po prvýkrát môj vnútorný hlas ma podporoval. Nie, neutiekla som z ústavu, aspoň dúfam, že nie.