Chodbou sa niesol smiech mojich spoluhráčov. „Myslím to vážne," povedal som s úsmevom, čo vyvolalo ďalšiu vlnu smiechu. Keď sme boli pri dverách, všimol som si, že som nechal batoh v telocvični. „Hneď som späť," povedal som chalanom a otočil som sa. Kyle na mne kývol v znamení, že počkajú. Ruku som položil na kľučku od dverí na telocvični, keď tie sa zrazu rozleteli. Prudko mi narazili priamo do tváre. Zanadával som a spadol na zem. Spoza dverí vtedy vyšiel ten hnedovlasý chalan z hodiny telesnej. „Och, panebože, prepáč," vykríkol a kľakol si ku mne. „Si v pohode?" spýtal sa. Bez slova som si odtiahol ruku od nosa. Bola celá pokrytá krvou. „Nemáš servítku?" spýtal som sa ho. Prikývol a začal sa prehrabávať v batohu. Po chvíli mi ju podal a ja som si ju priložil ku krvácajúcemu nosu. „Ešte raz sa ospravedlňujem," povedal. Bol pomerne rozkošný. Prešiel som ho pohľadom. Vlasy mu padali do zelených očí. Pod školskou uniformou sa mu formovali svaly. Áno, rozhodne bol môj typ. Prinútil som sa zhlboka nadýchnuť a odtrhnúť od neho pohľad. Rozhodne si nezačnem s niekým zo školy. To pravidlo som dodržiaval už dosť dlho a nehodlal som ho teraz porušiť. „Hej, som ok," povedal som mu a postavil sa. Bez ďalšieho slova som ho obišiel a vošiel do telocvične, aby som si vyzdvihol batoh. Keď som vyšiel von, už tam nebol.
