Šokovalo ma, keď sa naše pery stretli. Čakal som, že ma odstrčí a vyrazí z domu, zablokuje si moje číslo- napriek tomu že ho nemá -a už nikdy nepozrie mojím smerom. Cítil som, ako mi prešiel rukou po stehne. Zachvel som sa, čoho využil a hodil mnou o posteľ. Pôsobil inak ako predtým. Akoby vnútri stále bojoval sám so sebou. Obom nám bolo jasné, že to neskončí dobre, ale nevedeli sme prestať. Vtom mi hlavou prebehli Teove slová ,,Veď je to basketbalista." Hej, nesmierne sexy basketbalista, ktorý doteraz ani nevedel o mojej existencií. Prečo by toto robil? ,,Počkaj, toto nedáva zmysel. Mal by som ísť domov," rozpačito som ho od seba odtlačil. Postavil som sa a začal pomaly kráčať ku dverám. Zrazu som cítil ako ma pleskol o skriňu. ,,Shh, na tvojom mieste by som spolupracoval," šepol mi do ucha a rozopol si zips na rifliach. Vystrašne som sa naňho pozrel a nechal sa ním posadiť na kolená. Pritisol sa ku mne bližšie, no ja som sa nemal kam uhnúť.
Nevedel som dýchať. Tlačili sa mi slzy do očí, napriek tomu som si to zvláštnym zvrhlím spôsobom užíval. Videl som, ako spokojne zaklonil hlavu a oprel sa silnejšie do skrine. Vtom som počul prasknutie a dvere sa za mnou prelomili. Prepadol som sa priamo cez dvere. ,,Prepáč ja-" začal som sa ospravedlňovať, keď som na dlaniach zacítil niečo lepkavé. Pomaly som zdvihol ruku pokrytú vrstvou krvi. Vystrašne som pohliadol na Alexa. Pleštil na mňa oči, čo ma vôbec neupokojovalo. Uvedomil som si, že moja ruka nie je jediné, čo je od krvi. Bože, ja umieram. A čo horšie, zakrvácal som mu šatník.
