Prepaloval som toho idiota pohľadom. Odíď! kričal som na neho v mysli. Očividne ale neovládal čítanie myšlienok, lebo si namiesto toho sadol na moju posteľ. Pohľad mi zaletel ku dverám skrine za ním. Bola trošku pootverená. Neviem, čo by sa stalo, keby sa rozhodol ju otvoriť a uvidel by.... Všimol si kam pozerám a natočil hlavu tým smerom. Rýchlo som obrátil hlavu naspäť k nemu. Prilepil som svoj pohľad na jeho tvár. Znepokojene ním myklo, ale odmietol som odvrátiť pohľad. Pozeral som na neho, až kým neprehovoril. ,,Tak poďme na to." ,,Tak fajn," odvetil som a postavil som sa. Prešiel som okolo neho a pokúšal sa ležérne oprieť o skriňu. Počul som ako uspokojivo cvakla, keď sa zavrela. Videl som ako mu stúpa červeň do tváre. ,,Ale najprv si stanovíme pravidlá. Neznamená to, že sme kamaráti. Nebudeš na mňa v škole hovoriť. Nebudeš o mne rozprávať. Nebudeš pozerať mojím smerom. Nebudeš dýchať vzduch, ktorý dýcham ja. A čo je hlavné: nebudeme to robiť u mňa doma. Ak ťa ešte raz uvidím pred mojím domom, zavolám políciu. Chápeme sa?" Teraz už bol celý červený. Zahanbene sklopil zrak k podlahe. ,,Tak, aká bude téma?" ,,Čo?" spýtal sa nechápavo. ,, Téma. Toho projektu." ,,Aha, jasné projekt. Téma. To bude, teda..." koktal. K čomu som sa to preboha upísal?
