Šokovane som sa na neho pozeral. Zrak mi kĺzal po jeho tmavých vlasoch. Konce ofiny mu padali do zelených očí, žiariacich nad jeho vysokými lícnymi kosťami. Mal som pocit, akoby sa mi dieliky v hlave poskladali ako puzzle. Teraz, keď som mal pred sebou celý obraz, nechápal som, ako som to mohol predtým nevidieť. ,,Ja.." začal, ale stíchol, akoby nevedel ako to vysvetli. ,,To si ty," šepol som. Ten chalan zo školy. Nemohol som si spomenú na jeho meno. V hlave mi vírili moje pravidlá. Porušené. Bezcenné. Videl som ako smutne prikývol, slepý k panike v mojich očiach. ,,Alex..." Pri zvuku môjho mena mnou trhlo. Ak vedel kto som, bolo to oveľa horšie, ako som si pôvodne myslel. Prudko som ho chytil za ramená. ,,Nikto sa o tom nesmie dozvedieť. Ak sa to dostane von, bude to môj koniec." Môj hlas znel príkro a bolo v ňom počuť jasnú paniku. Ale nemohol som si pomôcť. Potreboval som, aby to pochopil. ,,Rozumieš?" naliehal som. Videl som, ako namáhavo prehltol ale prikývol. Váha na mojich ramenách sa nepatrne zmenšila. Teraz mi iba zostávalo dúfať, že svoj sľub dodrží.
