,,Ešte raz sa ospravedlňujem," vyhŕkol som, načo sa postavil a odišiel. Zbalil som si učebnice čo som vyhodil z tašky pri hľadaní vreckoviek a otočil som sa odchod. Ale niečo ma zastavilo. Moja túžba ho znova vidieť mi nedovolila odísť. Rýchlosťou blesku som sa obrátil práve keď sa zohýbal po batoh. Vyhrnulo sa mu tielko a ja som očervenel. Ako najväčší úchyl som pozoroval línie tvarujúce jeho telo. Vtom som si uprostred eufórie všimol niečo na jeho boku. Zažmúril som. Predtým to vyzeralo ako odraz svetla. Ale teraz mi to prišlo viac ako jazva. A príliš povedomá jazva. A vtedy ma to trklo. Takú istú jazvu mal aj ten mu zo včera. Zrýchlil sa mi tep a zahmlilo sa mi pred očami. Dezorientovaný som sa obrátil a čo najrýchlejšie si to smeroval na záchody. Jednoducho niekam, kde budem sám.
Buchol som dverami kabínky a zamkol. Skĺzol som sa po dverách na zem. Nevedel som čo mám robiť. Nevyzeral, že by ma spoznal. Ale čo ak áno? Možno by som mu to mal povedať. Nie, to by bolo trápne. Najlepšie bude sa mu vyhýba, aby to nezistil. A s tým som si utrel oči a vyšiel zo záchodov.
