I will find you

Už dosť!!!

Zo sna ma teda prebrali slzy. Bol to hrozný sen. Pozrela som sa na hodinky. 8:48. Uff je ráno. Ešte je mama doma. Pomyslela som si. Vyšla som z izby do kuchyne, kde mama chystala raňajky.

,,Ahoj, srdiečko ako sa spalo?" spýtala sa ma s úsmevom na tvári. Nevedela som, čo jej mám povedať. Aj moja mama sa po Andreinej smrti zmenila. Andreu brala ako jej druhú dcéru. ,,Vlastne, zle. Zas som mala sny s Andreou." Mama razom zosmutnela. ,,Zas te istý sen?" ,,Nie, ale to je jedno hlavne, že je deň. Mamí, mám na teba menšiu otázku. Myslíš si že, sa dá nejakým spôsobom komunikovať s mŕtvimi?" Mama na mňa vypleštila oči. ,, No vedecky to nie je dokázané,ale podľa mňa to je možné. Lucka čo sa stalo?" Nevedela som, čo robiť. Som veľmi zlá klamárka. Vedela som, že musím mame niečo povedať. ,, Nič mami, len mi chýba Andrea." Mama na mňa hodila chápavý výraz a ja som sa pousmiala. ,, Dobre Lucka, ja už musím ísť. Na obed si objednaj pizzu. Ľúbim ťa." ,, Aj ja teba mami, ahoj."

Najedla som sa a šla do izby. Zdvihla som zo zeme Andrein denník a položila ho na stôl vedľa krabice. Na krabici bol stále pripnutý môj náhrdeľník. Vzala som ho do ruky. Vtedy mi v hlave prebleskli všetky spomienky za celú noc. Vošiel do mňa hnev. Náhrdeľník som hodila o zem. Otvoril sa! Ten náhrdeľník sa otvoril!!! A bola v ňom Andreina fotka!!!!!!!!!! Zdvihla som ho zo zeme a položila na nočný stolík. Už je toho naozaj dosť. Začala som plakať. Zosunula som sa na zem a stále plakala. Vždy keď, mi je najhoršie pomôže mi hudba. Tak som si chcela zahrať na klavíry. Začala som hrať Beethovena. Hrala som hodnú chvíľu, no zrazu som zacítila niekoho ruku na mojom pleci. Otočila som sa. Nikto tam nebol. Striaslo ma. Andrea zbožňovala vážnu hudbu a hlavne Beethovena. Po chvíli som to už viac nevydržala obliekla som si kraťasy, kožennú bundu a vykročila z domu. Mala som namierené na cintorín, kde bola pochovaná Andrea.

Prešla som okolo pár hrobov až k tomu Andreinmu. Na hrobe bolo veľa ruží. Zbožňovala ich. Posadila som sa vedľa hrobu a začala som kričať: ,,Prečo? Prečo mi toto robíš. Andrea, stačí, ja už viac nechcem." A rozplakala som sa. Hľadela som na Andrein hrob a plakala. Bolo ráno, takže na cintoríne nikto nebol. Sklopila som hlavu a plakala. Zaspala som. Sníval sa mi ďalší sen s Andreou. Boli sme opäť na deke.
,,Lucka, netráp sa kôli mne." Vošla do mňa zlosť. ,,Tak ja sa nemám trápiť kôli tebe? Tak prečo sa mi stále zjavuješ? Nechaj ma tak" Andrea sklopila hlavu. ,, Vieš, je mi toho všetkého ľúto. No keď ťa vidím, že si smutná...ja jednoducho musím ísť za tebou." ,, Ja tomu už nerozumiem. Išla som na cintorín ani neviem prečo, len už chcem mať od tohto všetkého pokoj. Pôjdem večer do lesa a vyrieším tvoju smrť. Len prosím, daj na mňa pozor." povedala som a postavila som sa z deky. ,, Dobre teda, ale daj si pevnú obuv. Budeš utekať."

Takže máme tu štvrtú časť. Je trošku dlhšia ako tie predtým. Napíšte mi do komentára či chcete dlhšie alebo kratšie časti. Dúfam,že sa páčilo.
maqaua