I will find you

Jediná nádej

Zobudila som sa na gauči. Jemne som si pretrela oči a zaostrila predmety okolo mňa. Stále som u Toma...musím si to celé zrekapitulovať...moja mama...oni ju uniesli...ale ešte je šanca ju zachrániť...

Ako som tak sedela na gauči zrazu zaškrípali dvere a do miestnosti vošiel Tomov otec. Prisadol si ku mne a spustil: ,,Lucka...viem o všetkom...ja mrzí ma to...ale som tu na to aby som ti pomohol tých ľudì vypátrať..." povedal a zadíval sa mi do očí. ,,Viete...ja môžem za toto všetko...a preto vás prosím...ak je šanca zachrániť moju mamu tak..spravím všetko." Tomov otec ma len potlapkal po pleci a niekam odišiel. Ostala som v obývačke sama.

Nastalo úplné ticho. Po rozume mi začali behať Andreine slová: V realite. Vidíme sa v realite...
Čo tým mohla myslieť? Musím to zistiť. Realita...

Z ničoho nič so mnou zatriasol Tom so slovami: ,,Lucy...prosím povedz niečo, už tu sedíš pol hodinu a pozeráš sa do steny."
Pol hodinu??? Veď tu nie som ani 5 minút..dobre, asi mi začína hrabať...musím si to celé zrekapitulovať...volám sa Lucia a mám 17. Mala som najlepšiu kamarátku Andreu, ktorú zavraždili. Mala som otca, ktorého tiež zabili a teraz uniesli moju mamu...fajn nemám sa čoho báť...ale moja jediná záchrana je Tomov otec...len on ich vie zastaviť...