Láska niekedy bolí

Kapitola 5-Cesta

Zobudila som sa na nepríjemný zvuk môjho budíka. Rýchlo som ho vypla a spala ďalej. Tentokrát som sa zobudila na hlas mojej mamy. Tu sa nemôže človek, ani poriadne vyspať.

,,Rose už stávaj. Budík ti zvonil pred 10 minútami!"zakričala.

,,Už idem."povedala som otrávene stavajúc z postele. Zas škola. Nenávidim ju. Mala som ešte veľa času tak som rýchlo zjedla praženicu s chlebom. Potom som sa išla osprchovať s umyť si zuby. No stále som nevedela čo na seba. Rozhodla som sa pre modré tielko a džínsy. Keď som spravila všetky veci tak som mala ešte veľa času. Rozhodla som sa, že začnem čítať knihu. Po chvíli som počula autobus. Zišla som dole po schodoch, rozlúčila sa s mamou a naskočila na autobus.
V triede nám učiteľ oznámil.

,,Tento rok môže ísť naša trieda na zájazdový pobyt do Paríža."Paríž. Vraj je tam nádherné. V Európe som bola 3 krát. V Talinsku, Grécku a na nejakom Slovensku, ktoré ani neviem kde je(:D).

,,Škola Vám zaplatí až 50% ceny."tak to je dosť.

,,Prihlášky dostanete dnes. Suma je uvedená na papiery. Odchod bude presne o 2 týždne."

Deň cesty

Keď mi zazvonil budík tak som sa tak potešila. Aj keď bolo len 5:15. Stále mám taký pocit, že som si niečo zabudla. Ale už som si veci skontrolovala asi 5 krát a nič mi nechýbalo. Rýchlo son si išla nachystať nejaké veci. Keď som bola hotová tako som zobudila mamu.

,,Mami stávaj. Už za chvíľu máme vyraziť."povedala.

,,Už idem "povedala ospalo. Tak sa teším. Idú všetci až na pár báb z triedy. Zo zamyslenia ma vytrhla mama. Rýchli som sa rozlúčila so súrodencami a vyšla som von. Keď sme boli na letisku tak mi mama pomohla s kuframi. Rozlúčila som sa s mamou vyrazila som do lietadla. Snažila som sa odložiť príručnú batožinu, ale nejak mi to nešlo. Zrazu som pocítila ako mi niekto pomáha. Rýchlo som sa otočila a dotyčnému vrazila lakťom do brady.

,,Prepáč Tyler nechcela som."ospravedlňovala som sa rozpačito. Na takéto trapasy mám proste talent.

,,To nič, už sa mi stali aj horšie veci." zaškeril sa. Keď sme kufor bezpečne uložili na miesto, jednému spolužiakovi skoro spadol na hlavu. tak som si sadla k oknu a všimla som si, že si sadol vedľa mňa. No fasa. Asi po hodine pozerania von oknom som upadla do spánku. Zobudil ma až Tyler.

,,Rose vstávaj už sme tu"povedala nežne a pohladil ma po líci. Až neskôr som si uvedomila, že mám hlavu položenú na jeho pleci. Rýchlo som ju zdvihla a šla vyťahovať svoj kufor. Ďalej sme sa dostali k pásu kde boli položene kufre. Zobrala som si svoj a išla na chvíľu von. Keď som vyšla tak som krajšie mesto nevidela...

Ďakujem každému kto si túto poviedku prečítal a zvlášť ďakujem mojím kamarátkam:

nataly1506
veronika641
RachelNoskoviov