Láska niekedy bolí

Kapitola 27

Tyler

,,Tak ako sa ti tu páči?"opýtal sa ma jeden môj kolega.,,Je to dobré."určite by sa našla robota, ktorá by ma bavila viac, ale za tie prachy je to dobre. Počul som ako mi zazvonil. Pozrel som na displej a uvidel meno Rosinej mamy.,,Prosím?"opýtal som sa zvedavý prečo mi volala. Ale počul som vzlyky.,,Stali sa niečo?"opýtal som sa nepokojme.,,Rose...Rose."triasol sa jej hlas. No keď som počul jej meno, musel som zistiť prečo mi volá.,,Čo s Rose?"snažil som sa na ňu nezvyšovať hlas.,,Rose havarovala, žije ale je v kritickom stave. Bol vobec zázrak, že sa im ju podarilo oživiť."keď som to počul, vypadol mi mobil z ruky. Rýchlo som ho chytil do rúk.,,Kde je?"opýtal som sa kráčajúc k autu.,,Na pohotovosti. Prosím ťa buď aspoň ty opatrný."povedala a zložila. Ja som okamžite nastúpil do auta a vyrazil som. Je to moja chyba hovoril som si. Dobre som vedel, že je unavená a môže sa jej niečo stať. Okamžite keď som prišiel do nemocnice prišiel som na recepciu.,,Kde je Rose Benethová."opýtal som sa nedočkavo sestričky.,,Je mi ľúto,.ale teraz k nej nikto nemôže ísť."povedala a odišla. No ja som pribehol za ňou.,,A čo jej teraz robia?"sestrička si vzdychla a nakoniec povedala.,,Práve ju operujú. Prepáčte, ale ak dovolíte musím ísť."pustil som ju a začal sa prechádzať po nemocnici hore dole. Keď som prechádzal okolo nejakých izieb narazil som na Rosinu mamu. Okamžite som k nej pristúpil.,,Viete niečo nové?"opýtal som sa jej a až potom uvidel jej uslzené oči.,,Viem len že ju teraz operujú a ak to dobre dopadne bude na JIS-ke."povedala a utrela si slzy. Ja som si sadol na stoličku a nad tým celým rozmýšľal. Môžem za to ja opakoval som si až som to nevydržal a jedna slza mi vypadla. Zotrel som ju dlaňou a ďalej čakal.,,A viete čo spôsobilo tú nehodu?"opýtal som sa.
,,Asi za to mohol mikrospánok u Rose."je pravda čo som si myslel. Mohla za to únava.

Nervózne som sa prechádzal a čakal na doktora.,,Ste pani Benethová?"prišiel k nej doktor a ja som utekal hneď k ním.,,Áno.som. Je Rose v poriadku?"opýtala sa celá vyklepaná.,,Nebojte sa, je stabilizovaná a operácia dopadla dobre."povedal.,,A môžeme sa na ňu prísť pozrieť?"opýtal som sa teraz ja.,,Áno, ale iba rodina."
,,Ale ja som jej priateľ, môžem ísť aj ja?"opýtal som sa. Vyzeral, že rozmýšľal a nakoniec povedal.,,Dobre, ale musíte ju nechať odpočívať."povedal a viedol nás do jej izby.,,Ale iba na pár minút."povedal a zavrel za nami dvere. Keď som ju uvidel, prišla na mna nevoľnosť. Bola celá bledá, mala kopec modrín a bola napojená na nejaké prístroje. Pomaly som k nej prišiel a chytil ju za ruku. Bola taká studená, až mi nabehli zimomriavky. Teraz som to už prestal ovládať a ušli mi ďalšie dve slzy. Asi dve minúty som ju držal za ruku a hladkal ju palcom. Počul som ako niekto otvoril dvere.,,Už by ste mali ísť, musíte ju nechať odpočívať.,,A kedy ju mozemer zase vidieť?"opýtal som sa ešte stále držiac jej ruku.,,To ešte neviem, ale teraz už vážne musíte ísť."povedal znovu a ja som neochotne pustil jej ruku a išiel ku dverám.,,Keby bolo niečo nové, zavolám Vám pani Benethová."prikývla, sadla si na stoličku a dala si hlavu do dlaní.,,Nebojte sa pani Benethová, všetko bude dobré."povedal som a sadol si vedľa nej.,,Prosím, tykaj mu a hovor mi Kate."povedala mi a ja som prikývol.,,Zavoláš mi keby bolo niečo nové?"
,,Samozrejme."povedala a postavila sa.,,Ja zatiaľ idem."povedala, rozlúčila sa so mnou a potom odišla. Ja som tam ešte zostal so svojími myšlienkami. Asi po hodine som sa rozhodol, že pôjdem aj ja domov

Odomkol som byt a v ňom bolo výnimočné ticho. Zabuchol som dvere a išiel rovno do kuchyne a tam som niečo zjedol. Ľahol som si do postele a rozmýšľal som nad tým čo sa dnes stalo.