Láska niekedy bolí

Kapitola 30-,,Dva týždne?!"

Zobudila som sa na to ako sa niekto hrá s mojimi vlasmi. Otvorila som oči a uvidela Tylera. Bol taký zaujatý mojími vlasmi až si ani nevšimol, že som už hore.

,,Vyzerajú hrozne, že?"opýtala som sa potichu.

,,Rose, preboha, vieš ako som sa zľakol?"povedal vyplašene, a chytil sa na mieste kde by malo byť srdce. Podľa toho čo som sa naučila to bolo až moc napravo.

,,Prepáč, ale bol si tak zaujatý mojími vlasmi, že si si ani nevšimol, že som sa zobudila."povedala som akože naštvane.

,,Nevedel som, že je zakázané aby sa mi páčili tvoje vlasy."mykol plecami a pritiahol si ma bližšie, aby mi mohol dať pusu.

,,Myslíš to hniezdo čo mám na hlave?"opýtala som sa neveriacky. Mala som celkom pekné vlasy, ale keď som si ich nečesala skoro týždeň, tak neviem či ešte stále boli na tom celkom dobre.

,,Neviem ako tebe, ale mne sa páčia."povedal s úsmevom.

,,Tak čo som zmeškala keď som spala?"opýtala som sa zvedavo.

,,No, nastúpil som do práce, ale vôbec ma nebavila keď som vedel, že si v bezvedomí. A ešte si zmeškala dosť bozkov za tých päť dní."povedal s vážnou tvárou.

,,Hej? Tak to si ich budeme musieť vynahradiť."zaškerila som sa.

,,Máš pravdu, to musíme."zasmial sa a naklonil sa ku mne. Ja som sa nechala unášať jeho krásne hebkými perami. Do kým ma nepobozkal, ani som si neuvedomila ako mi jeho bozky chýbali. Milujem jeho dokonalé pery. Milujem ho celého. Rukou som mu zašla do vlasov a naďalej sa unášala tým prekrásnym pocitom.

Počula som ako si niekto odkašlal. Nedobrovoľne som sa od neho odtrhla a zdvihla som hlavu aby som sa pozrela kto nás vyrušil. Bola to moja mama.

,,Prepáčte, nevedela som, že ste sa už stihli zabaviť."povedala s veľkým úškrnom na tvári. Toto už nemôže byť trápnejšie.

,,To nič, tak ja idem na chvíľu domov, ale potom sa vrátim."žmurkol na mňa a ja som sa už nevedela dočkať kedy zase príde a budeme pokračovať v tom čom sme začali.

,,Tak ahoj."letmo ma pobozkal na pery a odišiel z mojej izby.

.,,Prišla som ťa pozrieť."povedala a sadla si ku mne.

,,Asi by si bola radšej keby som neprišla, ale chcela som ťa vidieť."pocítila som ako som sa začervenala.

,,A teraz si mala povedať, nie mami som veľmi rada, že si prišla."snažila sa napodobniť môj hlas.

,,Ale som rada, že si prišla."zasmiala sa no z ničoho nič ju smiech prešiel.

,,Rose, už ti to povedali?"opýtala sa ma potichu.

,,Čo či mi povedali?"opýtala som sa nechápavo.

,,To, že si bola..."

,,Tehotná?"opýtala som sa smutne. Prikývla a chytila ma za ruku.

,,Rose, je mi to veľmi ľúto."povedala a mne vypadla z oka jedna neposlušná slza. Zotrela som si ju, ale na tom už nezáležalo, lebo slzy mi už tiekli prúdom.

,,Rose, chcela som ti povedať...aby ste nabudúce boli viac opatrní,.."

,,Dobre mami, chápem."skočila som jej do reči. Táto téma mi nebola trikrát príjemná.

,,A ako to to vlastne ide s tým... ako sa volá, Dylanom?"opýtala som sa.

,,Veľmi dobre, navrhol mi aby sme sa k nemu presťahovali."povedala.,,Aha a presťahujete sa?"opýtala som sa.,,Asi áno."
,,A čo bude s domom?"opýtala som sa potichu.

,,Asi ho predám."povedala nie moc nadšene. Zaujímalo ma prečo mi to Adrian nepovedal keď tu bol.

,,Však ho nepredávaj."povedala som jej.,,Podľa toho čo som videla majú dosť veľký dom."povedala som vynárajúc v pamäti na ich dom. To bola skôr vila.

,,A koľko váš tam bude žiť, šesť?"opýtala som sa počítajúc osoby

.,,Iba päť, lebo Amy sa už odsťahovala."povedala mama. Chvíľu sme sa ešte rozprávali a potom už mama odišla.

,,Dobrý deň slečna Benethová."prišiel ku mne môj doktor.

,,Čo sa deje?"opýtala som sa opatrne. Ďalšiu zlú správu by som už nezvládla.

,,Budete tu ešte asi dva týždne na pozorovaní."povedal a pozrel na mňa.

,,Dva týždne?! Čo tu mám do vtedy robiť?"opýtala som sa neveriacky. Celé dni tu ležať a nič nerobiť. Teraz by som si radšej priala keby som mohla chodiť do školy. Sprostá nehoda.

.,,To už není moja starosť."odvetil a odišiel z mojej izby.

,,Ste fakt milý."zamrmlala som si potichu. Dva týždne.

Ja viem, kapitola je krátka, ale ďaľšia bude dlhšia. :)