A game with fate {Gay dráma zahada story}

Chapter 14

(Nicolas.)

Moje uši začuli zvuk otváracích sa dverí, moje telo a tep srdca sa zrýchlil. Rýchlym ktorom som začal bežať po schodoch čím som sa dostal na hore poschodie predomnou boli niekoľko dverí. Nakoniec som teda jediný otvoril a mne sa naskytol pohľad na Chrisa ležiaceho na zemi, chcel som ísť  k nemu lenže som opäť počul kroky smerujúce k izbe.

(LK )

Otvoril som dvere pričom sa mi naskytol pohľad na Chrisa v bezvedomí, následne som si všimol otvorene okno cez ktoré fúkal jemný vánok.  Začal som prechádzať izbou a následne sa zastavil pri nehybnom  sa tele.   Svojimi očami som pozorné skúmal izbu, a každú jej časť no bola prázdna. Vybral som z vrecka mobil a začal vytáčať číslo po chvíli zvonenia sa ozval zvuk praskajuceho hlasu, mobil som dal na reproduktor keďže som si bol istý že som sám.

,,Nie vzduch je čistý je tu len on čo s ním? Mám ho zabiť a skončiť to ?" Spýtal som sa čakajúci na odpoveď.

,,Nie nechaj ho tak, Nicolas šiel zrejme inam. Vráť sa nie je ešte správna chvíľa nesmieme urobiť žiadnu chybu ktorá by nás mohla prezradiť."  Ozvalo sa cez telefón načo som len prikivol a dal sa na odchod.

(Nicolas.)

Pomalí ale isto som začal dýchať, vydichol som si keď ma nenašiel a pomalí som začal vyliezať z pod postele aby som neupozornil nejakými zvukmi. Čakal som kým nebudem počuť buchnúť vchodové dvere čo naznačovalo tomu že l.k je preč keď sa tak stalo ihneď som sa začal venovať Chrisovi skontroloval som mu tep a pulz keď som sa ubezpečil že dýcha opatrne som s ním začal triasť a o malú chvíľu sa prebral.

( Chris.)

Moje oči sa prebudili zo spánku a spatrili rozmazanu osobu na domnou no o malú chvíľu nebola rozmazana ale viditeľná, následne sa dostavila ohromná bolesť hlavy bolo to ako keby sto ihiel boli zapichnuté mojej hlave. Nicolas mi pomohol vstať, a pomohol mi na posteľ kde som si chytil miesto bolesti.  ,,Au" povedal som pričom sa Nicolas nemohol ubrániť úsmevu.

,,Bol si vo väzení a  stále ťa trápi bolesť hlavy." Povedal ironicky a ihneď si sadol vedľa mňa.  Nastalo trápne týcho moje oči sa ihneď premenili na mokré a moju tvár zaplavil mokrý vodopád sĺz.   Nicolas sa ku mne otočil a venoval mi objatie.  ,,Vitaj doma."  Dodal načo som sa musel pousmiať.

,,Toto nie je môj domov, už nie." Odpovedal som smutné no on sa znova usmial ,,dáme ho do poriadku, neboj nepôjde na predaj.. len poď všetky čakajú u Jonasa."

,,U Jonasa ? Prečo u neho ?" Nechápavo som sa spýtal.

,,Všetko ty poviem, no ty mi povedz ako si sa ocitol na zemi?"

,,Ja ... Ja neviem nespomínam si len viem že som sem došiel, a niečo.." chcel som pokračovať v rozprávaní no potom som sa kukol na moju ruku v ktorej som stále držal kľúč.

,,Našiel som ho... Tu dole v podlahe."  Ukázal som na miesto Nicolas sa kukol tým smerom no ihneď svoj pohľad odvrátil na mňa. ,,Nerob si starosti prídeme na to áno ? Terás už poďme." Povedal načo som len prikivol na náznak súhlasu a obaja sme sa vydali preč z domu, z mojou nehoráznou bolesťou.

(O pár hodín chodenia.)



(Nicolas.)

Dostali sme sa pred dom Jonasa obaja sme si vydýchli a vydali sa k dverám na ktoré sme zazvonili, chvíľu sa nám nedostalo odpovede no o malú chvíľu sa dvere otvorili a nám obom sa naskytol pohľad na Jonasovu matku ktorej sa do očí nahrnuli slzy a ihneď má objala.  ,,Tak veľmi ma to mrzí..." Povedala a nechala slzy tiecť.