Depression and love [Dokončené]

Shadow98

Všetko sa to začalo, keď som napísala knihu o dievčati s depresiami, o tom ako našla chlapca a pomáhal jej, Zaľúbila sa doňho a bola konečne šťastná. Chlapec však niečo skrýval. Mal jedno veľmi veľké, temné a bolestivé tajomstvo. Mal neliečiteľnú chorobu.

Rakovina Pankreasu.

Nechodil na žiadne liečby, pretože bol v poslednom štádiu. Pevne veril, že mu už nič nepomôže.
S dievčaťom si spravili nádherné spomienky. Celé leto strávili spolu. Brával ju na rôzne miesta, naučil ju milovať. Vzal jej prvý bozk, nevinnosť a naučil ju znovu žiť a veriť.

Svojim spôsobom bol sebecký, pretože si chcel užiť posledné mesiace života a ona mu v tom pomáhala. Nepovedal jej o svojom zdraví nič. Nemyslel na to aké následky bude mať jeho smrť.

Zomrel.

Zomrel, keď lístie na stromoch začalo chytať farby jesene.

Dievča sa psychicky zrútilo a depresie sa jej vrátili ešte horšie. Silnejšie. Bola pod obrovskými sedatívami a tabletkami. Skúšala sa znovu postaviť na nohy ale po pár týždňoch to vzdala. Zabila sa na mieste, kde si povedali poprvýkrát 'milujem ťa'.

Z mojej knihy sa stal trhák. Milióny kníh sa predali po celom svete a dokonca sa uvažovalo aj nad sfilmovaním.

V jedno obyčajné ráno som sa obliekla sa do zimných vecí, vzala notebook a odišla na aute do neďalekého mesta.

Sadla som si v jednej kaviarni, objednala si latté, pomarančový džús a čokoládový zákusok.
Otvorila som notebook, Word a začala som písať.

Chcela som začať písať novú knihu ale zatiaľ všetko končilo len ako návrh. Nič sa mi nezdalo dosť dobré nato aby z toho bola kniha.

Prišla mi správa na môj mail. Bolo to zvláštne, pretože mne na mail písala len moja manažérka. Tá mala nastarosti úplne všetko a všetkých.

Rozklikla som mail a zostala prekvapená. Písal mi nejaký človek a písal po anglicky.

Shadow98: Ahoj, ja sa ospravedlňujem, že ti píšem ale potreboval by som sa porozprávať. Myslím, že by si ma mohla pochopiť. Mávam ťažké depresie a zhoršilo sa to po rozchode s mojou bývalou. Snažil som sa hovoriť s mojou terapeutkou, lekármi, skúšal som meditáciu, jógu ale nič nepomáha. Netuším, čo mám robiť.

A tak sa začala konverzácia s človekom, ktorý mi v budúcnosti otočí život hore nohami.

Začal mi písať o tom ako sa cíti, čo prežíva a o jeho živote. Nikdy nevravel nič z jeho osobného života. Napríklad kde pracuje, kde býva, nič o jeho rodine.

Vravel ako sa mu snažia pomôcť rôznymi spôsobmi. Bohužiaľ nič nepomáha.
Písali sme si niekedy skoro celé dni a stávali so z toho mnohokrát obyčajné konverzácie medzi dvoma ľudmi.

Prešli tri mesiace a ja už som si nevedela predstaviť, že by ma ráno nečakal mail s otázkou ako sa mám. Začali sme dokonca telefonovať, čo bolo o niečo ťažšie kvôli časovému rozdielu ale boli to milé telefonáty. Jedna vec na tom všetkom bola zvláštna ale neprekážala mi. Nikdy sme sa nevideli ani na fotke ani vo videu. Počuli sme iba hlas jeden druhého.

Niekedy ma zobudil uprostred noci a plakal. Plakal a rozprával o jeho pocitoch. Väčšinou dostával takéto záchvaty vtedy, keď mu písala bývalá alebo naňho niekto tlačil.

Ak som sa niečo o tom chlapovi naučila, je to to, že je veľmi dobrý človek. Chce byť s každým za dobré a každému pomáha. Bohužiaľ nedokáže pomôcť sebe samému nech sa snažil akokoľvek.

Dnes odlietam do Los Angeles, kvôli knihe. Mám tam prvé stretnutie kvôli sfilmovaniu. Pristála som a bolo tu len 7 hodín ráno.

Ubytovala som sa v hoteli a s notebookom odišla hľadať kaviareň. Nakoniec som našla jednu hneď vedľa parku. Sadla som si na terasu a otvorila notebook.

Objednala som si to, čo vždy a venovala svojim veciam. Okolo mňa prešlo obrovské množstvo ľudí a všimla som si, že jeden si vzal kávu do papierového obalu a sadol si na lavičku, ktorá bola cez cestu a smerovala na park.

Niečim ma zaujal. Videla som jeho postavu. Sedel tam otočený chrbtom a sledoval okolie. Nie. On sa len tak tváril. Vskutočnosti bol stratený vo svojich myšlienkach. Stávalo sa mi to naozaj často.

Ja som nebola moc spoločenský človek. Skôr som mala len seba a svoju fantáziu. Vždy som všetky svoje pocit písala na papier a zrazu sa z toho stala kniha.

Keď sa ten chlap postavil, všimla som si, že mal v ušiach slúchadlá. Zahodil kávu a pozrel sa mojim smerom. Naše pohľady sa spojili a on s úsmevom odišiel.

Bol mi povedomý. Niekde som ho videla ale netuším kde. Nachvíľu som siahala do svojej pamäti a snažila sa zistiť, odkiaľ toho chlapa poznám ale márne. Ani po dlhšej chvíli som to nezistila.

Vrátila som sa ku knihe ale nie nadlho, pretože mi volal pán neznámy.