Till Death Do Us Apart// Rafe Cameron

Najhorší a možno aj najlepší deň

Konečne víkend. Vydýchla som si sama pre seba keď som ešte nevedela čo ma čaká.
Zišla som dole po schodoch a sadla si do kuchyne kde bol otec. Áno možno sa to nezdá ale s peniazmi až taký veľký problém nemáme moc sa s tým nevychvalujem pred ostatnými pretože oni majú vec,ktorú zas nemám ja a to je mama. Mohla som mať asi 13 keď mi mama zomrela. Už som sa z toho dostala a je to lepšie ale stále na ňu myslím a boli to keď mi ju niečo pripomenie. Ale už dosť o mojej mame. Hneď keď som si sadla cítila som krásnu vôňu. Tato sa má hneď spýtal ,,Dáš si tiež? Robím palacinky."
,,Určite áno som hrozne hladná."vykríkla som. ,,S nuttelou?"opýtal sa. Nachvíľu som sa zamyslela či si dám s nuttelou alebo s džemom. ,,Asi si dám s nuttelou."usmiala som sa. ,,Dobre nech sa páči princezná."položil tanier rovno pred mňa.
,, Ďakujem tati."poďakovala som.
,, Ináč musím ti niečo dôležité oznámiť."povedal vážnym tónom. Zostala som trochu prekvapená. ,,Povýšili ťa v práci?"opýtala som sa. ,,Nie ale dostal som návrh na lepšiu platenú a príjemnejšiu prácu."povedal už teraz kludnejšie. ,,Veď to je super nie?"znova som cítila ten pocit prekvapenia ale teraz bol trošku iný mala som pocit že som bola viac v strese ale nevedela som prečo. Otec sa nadýchol a vydýchol možno aby našiel správne slová a potom znovu začal. ,,No vieš robil by som tam s mojím dlhoročným kamarátom, ktorý má tak isto starú dcéru ako si ty a tiež jej zomrela mama ale má to jeden háčik."povedal s tým že sa chystal znovu začať rozprávať. Na to som mu skočila hneď do reči. ,, A čo ja s jeho dcérou čo s ňou mám?"spýtala som sa trošku podráždene lebo som videla že na niečo naráža. ,,Ako to povedať no poviem to tak ako to je. Tu ponuku chcem prijať ale chcem počuť na to aj tvoj názor. Je to trošku ťažšie ale dúfam že ma pochopíš totiž to museli by sme sa presťahovať. Na ostrov Outer Banks vieš veď poznáš to. Našla by si si tam nových kamarátov ako je napríklad jeho dcéra Sarah."dopovedal.
Práve teraz som zostala v šoku a nevedela som čo mám povedať. Tie palacinky boli vynikajúce ale mne prestalo chutiť jesť. Práve teraz som zacítila ten pocit keď ma bolí brucho z nervov lebo viem že otec bude určite chcieť ísť preč. ,,Povieš mi na to niečo?"spýtal sa trochu smiešne. ,,Neviem čo mám na to povedať. Dobre vieš že tu mám super kamarátov a kamarátky a nedá sa tak ľahko na nich zabudnúť. Sú tu super spomienky a čo bude z mojou školou? Ako by sme vlastne žili tam? Je tu tak veľa otázok."
,,Viem že teraz to nevieš pochopiť ale mala by si dať aspoň tomu šancu keď s Ati tam nebude páčiť tak tam vydržíme aspoň rok a potom sa vrátime naspäť sem v prípade ,že ti to nebude vyhovovať." ,,Milé že by si to pre mňa spravil ale načo to skúšať keď to nechcem už teraz?"
,,Veríš mi?" Odpovedal otázkou na moju otázku.
,, Samozrejme že áno ale stále to neviem pochopiť prečo veď taký problém s peniazmi nemáme." ,, Bell nejde tu len o peniaze. Peniaze nehrajú žiadnu rolu. Len som chcel vyskúšať nový život aké by to bolo. Tvoja mama tam vždy chcela bývať a teraz som si povedal prečo nie ver mi že to bude to najlepšie čo môžme urobiť."povedal. Toto ma dostala spomienka že mama by tam chcela bývať ma úplne zarazila nikdy mi o tom nič nepovedala. Samozrejme že keď som sa dozvedela že mama tak chce bývať mi bolo hneď príjemnejšie sa rozhodovať. ,,Dobre tak teda hej urobím šťastného teba a možno po čase budem šťastná aj ja a každopádne hocikedy sa sem môžem vrátiť a stretnúť sa s kamarátmi nie?"bol to skôr oznam ako otázka. ,, Samozrejme, že môžeš. Som naozaj šťastný že si súhlasila."  A o toto mi aj trochu ide keď je otec šťastný som aj ja.

,,Dobre takže naozaj máš všetko?"kričí na mám otec. ,,Tati koľko krát ti mám povedať že som si izbu už kontrolovala asi tak päťkrát a aj tak nám budú ešte veci dovážať." ,,Áno len sa uisťujem vieš." Nad jeho stresom som sa zasmiala. ,,Veď to bol tvoj nápad sa sťahovať nie môj." ,,Veď viem nemusíš mi to stále pripomínať."

Áno konečne. Presne takto som si povzdychla keď začal víkend a teraz som na úplne inom mieste a hovorím to isté. Je tu dosť teplo. Haló Bella spamätaj sa čo si akože čakala. Áno rada sa rozprávam sama so sebou alebo so svojimi myšlienkami. Prosím nevšímajte si to. Stála som pred naším novým veľkým domom ak sa to tak dá nazvať. Možno by bol lepší názov vila alebo rovno palác naozaj neviem nebol nejaký luxusný na pohľad ale bol taký príjemný že som sa hneď zamilovala. Okolie tu bolo krásne samé palmy a milí ľudia. Bella ty si dnes naozaj úplne mimo si na ostrove tak čo tu bude snežiť?spýtala som sa samej seba.
,,No čo páči sa ti dom?" Z premýšľania ma vytrhol otec. ,,Áno je úplne veľký a krásny vyzerá tak útulné už na prvý pohľad." A aj to tak bolo keď sme vošli dnu všetko bolo tak krásne tak čisté dokonalosť a to veľké schodisko. Naozaj nemala som slov. A hej možno s a teraz pýtate ako to zobrali moji kamaráti boli najprv v šoku ale dopriali mi to. Ja viem zlaté.
,, Bella nerob si žiadne plány hej žiadne vybavovanie dnes ešte nebude. Ideme  na večeru ku Cameronovcom, pozvali nás. Po dlhých rokoch sa s nimi opäť stretnem. Tak si obleč niečo slušne prosím majú aj syna možno preskočí iskra."žmurkol ma mňa jedným okom. Tieto jeho podpichovačne reči som tam nemala rada.
,,Bože tati veď vieš že nechcem mať vzťah po Tom čo sa stalo."určite sa raz dozviete len teraz na to nie je vhodná chvíľa
,, Prepáč ale tak nemôžeš zostať do konca života sama."
,,Veď aj ty si sám."
,,Nie nie ja nie ja mám teba. Ale aspoň mi sľub že budeš na neho milá môžte byť aspoň dobrí kamaráti."
,,Dobre veď ja som vždy milá."môj úsmev sa nedal zakryť.
,,Bež sa chystať máme tam byť za hodinu."
,,Hodina?! A to mi hovoríš až teraz?! Preboha však vyzerám hrozne a keď mám spraviť prvý dojem na ich rodinu tak to nestíham."rýchlo som povedala.
,,Ponáhľaj sa nerád meškám."a len sa usmial úplne bol v pohode.

Tak no moja prvá kapitola dúfam že sa vám to bude páčiť a že to prečíta aspoň jedena človek a prepáčte za gramatické chýba a tieto veci nie som v tom úplný odborník píšem niečo takéto prvý krát.
Dobrá tak pekne čítanie paa.
Ľúbim všetkým!