5. kapitola

62 5 2
                                    



"Niki! Poď sem, niečo som našla." zakričala teta Davina z vnútra obchodu. Vôbec som ju, ale medzi tými regálmi nevedela nájsť.

"Kde si?" zakričala som na ňu.

"Však tu." povedala za mnou.

Otočila som sa,  stála stála za mnou a v rukách držala nádherné šaty.

"Tak šup-šup, obliekať." povedala, do rúk mi strčila šaty, otočila ma a dotlačila do kabínky. "Ja idem nájsť  ešte niečo lepšie." dopovedala, keď zastrela žalúzie od kabínky.

Obliekla som si ich, sukňa bola áčková, vrch bol čipkovaný, ale pod čipkou mal ešte látku, aby neboli priesvitné a nepríjemné. Boli staroružové, dlhé nad kolená. (P.A.: nevedela som nájsť fotku.)

Cítila som sa v nich príjemne.

"Tak čo?" spýtala sa ma teta Davina.

Rozprestrela som záves a ukázala som sa jej.

"No, nevyzerajú zle, ale toto je tak na prvé rande, nevinná ružová...... Na, tu máš ďalšie, máme kopu času. Ale tie, čo máš na sebe, berieme. " povedala mi a do náručia mi vložila minimálne pätoro šiat.

"Taký mám pocit, že sa zo mňa snažíš urobiť tetu Rebeku." povedala som jej a zasmiala som sa.

"Zlatíčko, na mňa nikdy mať nebudeš." povedala teta Davina tenším hlasom, a pre efekt ešte pohodila vlasmi.

"Ja som nevedela, že si tak dobrá herečka teta D." povedala som jej a smiala som sa na jej paródií tety Rebeky.

"No dobre, dosť bolo zábavy... prezliekať." povedala mi.

Poslúchla som ju. Takto som vyskúšala všetky šaty a išli sme zaplatiť.

"Tak tieto berieme." povedala teta D. predavačke a položila pred ňu šaty.

Predavačka na to množstvo iba vypúlila oči.

"Bude to všetko. A mohla by som Vás poprosiť, nám to zabaliť do viacerých tašiek?" spýtala sa jej teta.

"Samozrejme." povedala nám.

Môj pohľad sa presunul na šaty, teda na pokladničku, ktorá tam bola.

"Prepáčte, ale akú zbierku robíte?" spýtala som sa predavačky so záujmom.

"Pre africké krajiny, na lieky, vodu, jedlo a tak..." povedala mi, medzi tým ako blokovala.

Teta Davina medzi tým vytiahla peniaze. Pozerala som sa na ne so záujmom.

"Teta Davina?" spýtala som sa jej.

"Áno?" pozrela sa na mňa.

"Ja už viem, čo chcem ako ďalší darček." povedala som jej, lebo som sa bála, že ma odmietne a povie, že je to hlúposť.

" Čo to bude?" spýtala sa ma zo záujmom.

"Mohla by som z toho balíka, čo si vytiahla aspoň jednu stovku? Ak je veľký problém tak ti ju najbližšie vrátim, ale teraz u seba nemám peniaze." povedala som jej s malým previnilým úsmevom.

"Tu máš." povedala mi a do rúk mi strčila dve stovky.

"Toľko nepotrebujem teta Davina." povedala som jej a chcela som jej jednu vrátiť.

"Nikdy si nič od nás nechcela, takže sú tvoje." povedala a otočila sa k predavačke, aby zaplatila nákup.

"Ďakujem." povedala som a peniaze som strčila do pokladničky pred sebou.

Minulosti, pomôcť viem (TO ff)Where stories live. Discover now