Minulosti, pomôcť viem (TO ff)

10.kapitola

Pred tým ako som otvorila oči som rozmýšľala nad bláznivým snom, čo sa mi sníval, že rok 2010. Viac k smiechu by to už nemohlo byť.

Potom nastal ale zvrat, keď som otvorila oči. Nachádzala som sa v úplne neznámej izbe. Obzrela som sa, zorientovala a zistila, že žiadny sen sa mi nesníval a všetko čo sa mi stalo je pravda.

Na nočnom stolíku ležal denník. Zobrala som ho do rúk a pustila sa do čítania. Dátumy, ktorými sa zápisy začínali pasovali do obdobia, kde som sa objavila.

Musím ich nájsť, a hlavne pomôcť starému otcovi. Aj keď, zatiaľ neviem ako.

Zápis v denníky začínal zaujímavo:

14.4.2010

Ďalší deň strávený bez rodiny. Ak by som sa od Niklausa neodtrhol, mám dýku v srdci a som tam, kde moji súrodenci. V rozbúrenom oceáne. Na Juhu? Na severe? Zmenený na ľadovec? Kto vie. Už necelé storočie sa ich snažím nájsť, ale žiaľ bez úspechu. Ich polohu pozná len môj brat. Brat, pri ktorom som stál vždy, kvôli vine, ktorá sa so mnou tiahne už tisícročie.

Zajtra, ale odchádzam na miesto, na ktoré sme sa s bratmi a sestrou zaprisahali, že sa nevrátime. Miesto, ktoré v našej minulosti vždy malo špeciálne miesto. Ostal v ňom náš posledný kúsok ľudskosti pred tým ako sme sa stali tým čím sme.

To všetko kvôli ďalšej dvojnici. Musím ju ochrániť. Nemôžem dopustiť, aby brat naplnil svoj osud hybrida. Nikto nemôže mať takú moc, akú by on mohol prelomením kliatby získať.

14.4.? Pozrela som sa rýchlo na mobil. Keď som otvorila kalendár, svietil na ňom dátum 1.4.2010. Mám skoro dva týždne na to, aby som zistila, že kde strýko Elijah vlastne stretol Elenu. Času málo, ale to sa poddá.

Zaklapla som denník, odložila som ho do kabelky k ostatným veciam. Obliekla som sa, schovala tetovanie a vyrazila do mesta.

Prechádzala som sa po meste, ani som nevedela, kde idem. Zastavila som sa až pri nejakom bare. MysticGrill. Stálo na tabuly z vonka. Vstúpila som dnu. Nebolo tam veľa ľudí, z juboxu sa linula hudba, z každého kútu som cítila železník, no príjemná vôňa to musím uznať.

Vybrala som sa k baru. Za barom stál blondiak, ktorého som z dakade poznala. Sadla som si na barovú stoličku a čakala kým si ma všimne.

"Ahoj, čo to bude?" spýtal sa ma ten blondiak. Meno na menovke bolo Matt.

"Čo ti prvé príde pod ruku." povedala som mu s úsmevom.

"Je ráno a už máš ťažký deň?" spýtal sa ma s úsmevom a poobzeral sa po ponuke, čo tam mal.

"Skôr neuveriteľný." povedala som mu so smiechom.

"Nič nie je také zlé, aby nemohlo byť horšie." povedal mi s povzbudzujúcim úsmevom a položil predo mňa džús.

"Ty ale vieš povzbudiť..... Mohol si mi dať niečo tvrdšie." povedala som mu so smiechom pri pohľade na džús.

"Nie si plnoletá, takže prepáč, ale v tomto bare platí také jedno pravidlo, že neplnoletým nenalievam." povedal mi s ospravedlňujúcim úsmevom.

"A to si si z kade vydedukoval?" spýtala som sa ho, ale aj tak som nechcela hneď z rána alkohol. Džús bol fajn.

"Určite máš tak 16. Takže sa ma nesnaž presviedčať o tvojej plnoletosti." povedal mi s úsmevom a medzitým utieral poháre.

"No ty ale máš dobré oko." povedala som a nechala ho v tom, že som mladšia.

"Som Matt." povedal a podal mi ruku.