Minulosti, pomôcť viem (TO ff)

21. kapitola

Prajem príjemné čítanie:) Konečne:) 

"Caroline, zobrala Elenu za Kathrine!" skríkla som naňho v záchvate paniky, aby som mu nemusela nič vysvetľovať. A pomohlo to, pretože v tom momente ako som to povedala, presunul svoju pozornosť na Caroline a ja som mu bola v tom momente ukradnutá. Hovorte mi mrcha koľko len chcete, ale zabralo to, zabralo, ostatné neriešim.

"Niki!" skríkla Caroline.

"Určite to bolo rozhodnutie Eleny, však Caroline?" uprela som na ňu pohľad, ktorým som sa jej snažila povedať, aby sme to všetko hodili na ňu.

"Áno, bolo." povedala mu Caroline a sklopila hlavu.

"Stefan, nerieš to, nič sa jej tam aj tak nestane. Okrem nás, nikto nevie, kde sme vlastne Kathrine uväznili. Bude v pohode." povedala som mu a snažila som sa ho prehovoriť " A kto vie? Možno príde s nejakými odpoveďami." povedala som mu a odišla som odtiaľ.

Vonku pred barom mi ale zazvonil mobil.

"Kde ste?" spýtala som sa Damona namiesto pozdravu.

"Boli sme pozrieť Rosinho známeho, a preto choď ku nám a nachystaj z pivnice krv. Nejako sa to zvrtlo." povedal mi Damon a v jeho hlase som počula hnev.

"Čo sa stalo?" spýtala som sa ho. Obavy som ale nejaké veľké nemala.

"V kaviarni boli UV filtre na oknách, niekto ale hodil do okna kameň a Rose skoro zhorela. A jej kamarát je mimo hru." povedal mi nahnevane.

"Nerozčuľuj sa, do papriky, a hlavne pridaj, idem k Vám." povedala som a zložila.

Otočila som to rýchlo k nim domov. Po ceste som natrhala bylinky a zavolala rýchlo Bonnie.

"Prosím , Niki?" zodvihla mi to hneď.

"Bonnie prosím Ťa, nemáš doma náhodou nejaké liečivé bylinky? Ak áno, dones všetko, čo máš a príď k Salvatorovcom." povedal som jej rýchlo a bez čakania na odpoveď som zložila.

Vstúpila som do domu a hneď som zacítila niečiu prítomnosť. Čo je divné, keďže som tu mala byť sama. Nepočuteľne som vrazila rukou do steny a osobu som zazrela z druhej strany steny.

Vkročila som hlbšie do domu a za sebou som cítila pohyb ako sa niekto snažil dostať z domu. Veľmi nenápadne musím podotknúť. Rukou som zatvorila dvere.

"Nech ťa ani len nenapadne sa z tadeto vypariť, bez toho, aby si mi vôbec vysvetlil, čo si tu hľadal." otočila som sa naňho s úsmevom. "Dám ti ale možnosť povedať mi kto si. Ale radím ti dopredu. Nemám rada klamárov. Takže rozprávaj vtáčatko." dokončila som nie príliš prívetivo.

"Kto si ty?" snažil sa to obrátiť na mňa.

"Neodpovedaj na otázku otázkou. A rýchlo vysyp kto si, lebo ak ma nahneváš, bude to to posledné, čo urobíš." skríkla som naňho lebo fakt som nemala čas na vykecávanie a potrebovala som všetko pripraviť pre Rose.

"Luke, ale kto si ty?" spýtal sa ma zvedavo.

"A čo si tu robil?" spýtala som sa ho a totálne som ignorovala to, že sa ma niečo pýtal.

"Teraz som sa pýtal niečo ja." povedal mi a začínal mať v hlase hnev.

"A ja to totálne ignorujem." usmiala som sa naňho sladko a potom som pokračovala: " Takže dostanem odpoveď, alebo mám byť zlá?" usmiala som sa naňho na konci ako nejaký psychopat.

Náhle som, ale pocítila ako sa mi chcel dostať do hlavy.

"Nikdy už sa o toto nesnaž." rýchlo som bolesť hlavy obrátila proti nemu. Rýchlo som si ale uvedomila, že nikto nemá vedieť o mojej mágií. "Prepáč, vtáčatko ale o tomto si nemal vedieť." priblížila som sa k nemu, chytila som ho za ruku. Vymazala som mu spomienky na moju mágiu a dala som mu do hlavy iba to ako sa mi snažil spôsobiť bolesť hlavy. Padla som pred ním na kolená, aby som sfalšovala bolesť hlavy. Nech si myslí, že vyhral.