EMA

2. Kapitola

Bob ma viedol chodbami starej opustenej budovy až k výťahu, ktorý nás zviezol do podzemia. Keď som vystúpila, čierna dáma stále lietala za mnou. Nikdy ma neopustila už od mojej prvej vraždy. Odviedol ma do miestnosti, kde mi umyli tvár a vlasy od krvi a dali zo mňa dole čierny gumený overal so žltými gumenými rukavicami postriekanými krvou a ja som sa zase mohla obliecť do modrých teplákov, čierneho trička a sivej bundy a odovzdať im nôž, aby umyli aj ten. Potom ma odviedli za otcom, ktorý ma privítal objatím a so slovami: „Emka! Vďakabohu, že si späť. Bál som sa o teba." Odovzdala som mu osobné veci obeti, ktoré si vzal a poďakoval. Potom ich dal jednému pracovníkovi, ktorý ich zaniesol bohviekam.

„Vieš, že o mňa sa báť nemusíš. Som predsa tvoja malá časovaná bomba, ktorú nemožno zlikvidovať," odvetila som a pretrela si oči. Bola som unavená. „Na dnes to je dúfam všetko a môžeme ísť domov."

„Nie, kým neuvidíš, čo pre teba mám," usmial sa a chytil ma za ruku. Zaviedol ma do ďalšej bielej miestnosti. Bola skoro prázdna, až na modrý valec v strede miestnosti, ktorý sa týčil až po strop.

„Čo to je?" nepokúšala som sa zakryť zvedavosť a uprene pozerala na valec.

„To je, zlatko, darček k tvojim siedmim narodeninám," objal ma okolo pliec a valec sa spustil do podlahy. Objavil sa nový čierno-ružový gumený overal, ružové gumené rukavice a ružové kožené vysoké čižmy.

„To je... nádhera, oci," pohladila som látku rukou a privoňala si k topánkam.

„To nie je všetko," oznámil a vedľa mňa sa vysunul z podlahy valec o dosť menší ako ten, čo zakrýval moje nové oblečenie. Tento bol presklený a vnútri bol nôž s čiernou čepeľou a ružovou rúčkou. Sklo sa stiahlo, ja som si nasadila jednu rukavicu a chytila som ho do ruky.

„Oci, to je nádhera," smiala som sa a šermovala nožom vo vzduchu. Aj on sa smial. „To muselo stáť majland," poznamenala som celá šťastná. Bodala som do vzduchu a tancovala po miestnosti.

„Pre moje dievčatko všetko," povedal, podišiel ku mne a pobozkal ma na temeno hlavy. „Teraz by sme už mali ísť domov. Zajtra... pardon dnes máš školu," opravil sa, keď zistil, že hodiny ukazujú hodinu tridsať po polnoci.

„Tak fajn. Už sa teším na ďalšiu noc, keď si odskúšam nové veci!" poskakovala som a oco ma ťahal naspäť po chodbách, výťahom hore a k autu. Ľahla som si na zadné sedadlo a prebrala sa ráno v posteli na zvonenie budíka. Pri mojej posteli stála Smrť - tá lietajúca dáma v čiernom.

„Bré ráno," pozdravila som a šla pod sprchu. Potom som sa obliekla a zišla dole na raňajky. Na stole ma čakala šálka s horúcou čokoládou a chlieb s maslom a zeleninou. Pozdravila som starú šedivú kuchárku, ktorú oco najal po mamkinej smrti a našla som si na stoličke obálku. Rozlepila som ju a začala pomaly čítať:

 

„Milá Ema. Všetko najlepšie k narodeninám. Dnes som musel ísť rýchlo do práce. Do tej normálnej práce, nie do tej tajnej. ;) Preto som ti nemohol zagratulovať osobne. Večer po teba príde Bob, keď už budeš doma sama. Dovtedy musíš mať úlohy hotové, jasnačka? Školu netreba zanedbávať, aj keď máš už povolanie predurčené, zlatko. Dávaj si pozor. Bozkávam ťa,

ocko."

Zložila som list, zasunula ho naspäť do obálky a pustila sa do jedla.

„Čo si dostala od ocka, Emka?" opýtala sa kuchárka.

„List. Darček mi dá až zajtra, lebo má dnes prácu a príde až večer," oznámila som s plnou pusou a prehltla.

„Vážne? A nemám tu ostať, aby si nebola sama?"