EMA

12. Kapitola

Leteli sme ulicami na mojej nablýskanej čiernej mašinke a vietor nám vial do vlasov.

„Prečo... Sme... Nešli... Autom?" kričal mi San do ucha.

„Lebo som mala náladu na motorku!" zahučala som s otočenou hlavou a pridala som. Zaparkovali sme pred bunkárňou a vletela som dnu. Cestou mi Santion podával tašku so skúmavkami, striekačkami a USB-čkom. Vošli sme do výťahu a ja som netrpezlivo prešľapovala na mieste. Zablikalo svetlo. Dúfala som, že sa nezasekneme. To by bol koniec. No našťastie sme pokračovali až na zvolené poschodie. Výťah zastal a pred dverami sa objavil strážnik. Posadila som ho a vpichla mu injekciu. Pýtala som sa, on odpovedal. Bol čistý.

„Fajn. Nájdi Lukáša a potajme, aby to nik nevidel ho drž, kým neprídem. Bež! A potom mi podaj hlásenie, kde si!" poslala som ho. Odšprintoval a ani nie za päť minút sa ozvalo vo vysielačke: „Zadržal som ho pred pánskymi záchodmi na tom istom poschodí, kde ste."

„Rozumiem, hneď sme tam," odvetila som.

„Počkaj! Ja nemám žiadnu zbraň!" protestoval San. Hodila som mu jednu búchačku, ktorú som mala pri sebe a ja som zovrela z ruke nôž. Rozbehla som sa a Santion ma nasledoval. Dobehli sme k nim.

„Čo to má znamenať, EMA?" Pribehla som k nemu a vrazila mu päsťou do nosa.

„Ty zasraný zradca!" ďalšia rana. „Dávať o mne informácie!" Tresk! „Tváriť sa, že ma miluješ!" Bum! „Poza môj chrbát pracovať s inou organizáciou!" Prásk! Ani sa nenazdal a mal celú tvár od krvi.

„Ema... Ja som..."

„Ty si jeden svinský zradca!" zhučala som.

„To ti... nakecal... ten tvoj... brat?" chrapčal.

„Ja som videla videozáznam, ako dávaš istému chlapovi papiere s informáciami. Ako si mohol?!" kričala som, slzy na krajíčkoch.

„Ja som... nemohol som inak..." šepkal.

„Na to ti seriem!" postavila som sa. Pribehla k nám Karin.

„Ema? Čo sa to tu deje?" opýtala sa. Lukáš skopol strážnika a schmatol maličkú. Držal jej nôž pod krkom. „Ema!" zvolala a začali jej tiecť slzy. Ten bastard...

„Lukáš, pusť ju!" oborila som sa naňho.

„Nech on pustí tú zbraň A ty zahoď nožík!" bradou po nás ukazoval. Šmarila som nôž na zem a počula som dopadnúť aj pištoľ. Zaregistrovala som Karinine pomalé pohyby rukou k vačku na rifliach. Lukáš pritlačil nôž. V odraze lampy sa zaleskla kvapka krvi, ktorá z Karin vytiekla. Zaskučala, no neprestávala smerovať ruku do vačku. Zrazu vytiahla malý švajčiarsky nožíček, ktorý ani neviem odkiaľ mala. Bleskurýchle ho otvorila a zabodla Lukášovi do ruky.

„Jau! Ty malá..." zahnal sa po nej, no uskočila a utiekla ku mne. Chytila som ju za ramená. Lukáš sa zohol po nôž ktorý mu vypadol a namieril ním na Karin, ktorá sa držala za krk. „To ťa naučila Ema, že?" vysunul si malý nôž z ruky a šmaril ho na zem. Z ruky mu tiekla krv na dlaždice. Pomaly kráčal k nám, nôž v ruke a pohľad zabodnutý do mojich oči. Spoza neho sa vynoril strážnik a nečakane ho zložil na zem. Vytrhla som mu nôž a zabodla ho Lukášovi do srdca. Plakala som. Obraz zomierajúceho Lukáša sa mi v hlave striedal s obrazom umierajúceho otca. Som zviera. Som odporný tvor bez svedomia. Postavila som sa a odchádzala preč. Monštum! – ozývalo sa mi v hlave.

„Ema!" zvolal San.

„Ja... Musím byť sama." Odišla som do svojej bunky.

Sedela som na gauči a pozerala animáče, keď mi niekto zaklopal. Mala som deja vu pocit. Keď som otvorila, nestál tam Lukáš. Stál tam Jakub. I keď sa mi na chvíľku mihol pred očami obraz Lukáša. Zatriasla som hlavou.