EMA

5. Kapitola

Vyšla som na pódium v čierno-ružovej uniforme. Takej, akú mi kedysi daroval ocko, len väčšej. Narovnala som si opasok a schmatla mikrofón.

„Žiaci, včera som prechádzala vaše spisy a pozerala som sa na váš tréning. Nie všetci ste si viedli dobre. No oceňujem snahu a zručnosť. Začnem od najstarších. Všetci pätnásťročný môžete opustiť túto miestnosť. Nevybrala som si nikoho. Až na teba, Jakub. Ty tu ostaň. Zo štrnásťročných prijímam len Aliciu. Ostatní, dovidenia. Trinástky, dovidenia. Z dvanástiek tu nik neostane. Z jedenásťročných sa mi najviac pozdávala Lenka, inak môžete odísť. Desiatky, choďte. Z deviatiek tu ostane len Ken. Z najmenšej skupiny odídu všetci, okrem Karin. Karin, najprv som ťa nechcela vziať, no ako som vravela, cením si snahu," dopovedala som. Ryšavé dievčatko sa usmievalo a prikyvovalo. Malo sedem rokov a výbušnú povahu, no rozhodla som sa z nej vybudovať skvelú bojovníčku. Trochu mi pripomínala mňa. Zostúpila som z pódia a pozrela sa na svoj nový tím. Alicia mala zafarbené vlasy načierno a konce ružovo-zelené. Obliekala sa prevažne do čierneho a chodila zvláštne namaľovaná. Okrem linky pod očami si kreslila na neopálenú tvár rôzne vzory. Jakub sedel na zemi a zíval. Lenka si obzerala Aliciu a tvárila sa pobavene. Ken a Karin sa pustili do reči. Keď som na nich hľadela, nejako som vedela, že z nich musím spraviť skupinu. Že ich budem posielať na veľké záťahy a vybudujem v nich vernosť jeden v druhého. Usmievala som sa na nich a Lukáš sedel na pódiu a s otvorenými ústami hľadel na Aliciu.

„Sadnite si, prosím," požiadala som ich a sama som si sadla. „Teraz mi povedzte svoje obľúbené farby a aké by ste chceli mať krycie mená," poňala som to ako hru, nech to pre nich nie je veľký šok. Predsa len, nevstupujú každý deň do vraždiacej agentúry. Začali rozmýšľať. Alicia začala: „Farba fialová, meno neviem," povedala. Pokračoval Jakub: „Farba zelená, meno neviem." Potom sa ozvala Lenka: „Farba bledomodrá, meno neviem." Ďalej išiel Ken: „Farba biela, meno neviem." Posledná bola Karin: „Farba červená a meno neviem."

Pozisťovala som si ešte ich veľkosti a potom som im dala robiť kombinézy a nože. Lukáš nerád nosil svoju kombinézu, no na naše prvé oficiálne stretnutie skupiny si ju dal. Donútila som ho. Jeho farba bola tyrkysová. Rozdala som deťom kombinézy, zbrane a slúchadlá, cez ktoré mali možnosť komunikovať s ostatnými členmi. Poschovávali sa do kabínok a obliekali sa. Zatiaľ som si prechádzala mená, čo si vybrali. Za domácu úlohu mali spísať ich a odovzdať mi ich.

Alicia - fialová sova

Jakub - zelený gepard

Lenka - belasý motýľ

Ken - biely medveď

Karin - červená líška

Pripísala som tam svoje meno a Lukáš svoje:

Ema - ružová puma

Lukáš - tyrkysový had

Tie mená boli strašné, no nechcela som ich meniť. Ale len s ťažkosťami som prijala oslovenie medveď alebo sova. A k tomu tie farby... Vyzeralo to na sprievod bláznov, nie na skupinu vrahov. Neskôr sme sa na tom s Lukášom dobre bavili. Taký strašný nápad som už dávno nemala. Krycie mená... Čo ma to napadlo? Deti sa vrátili aj v oblečení.

„Odteraz sa budeme prezývať len týmito prezývkami, nie menami. Kvôli bezpečnosti," dala som kolovať papier a v duchu si trieskala hlavu o môr. Spomenula som si na svoju pesničku:

„Žije jedna Ema,

čo svedomie nemá.

S nožom v ruke chodí,

smrť so sebou vodí.

Mŕtve telo skryje

a krv si z tváre zmyje."

Ockovi sa páčila. Niekedy si ju spieval so mnou a stále dookola vykrikoval niektoré verše. Och, toľko mi chýbal!

„A aký budeme mať názov?" opýtal sa Ken.

„Ako to myslíš?" opýtala som sa.

„No... názov skupiny. Ako mali ninja korytnačky, alebo ja neviem kto..." vysvetľoval.

„Meno. Meno... ako ninja korytnačky..." Čo to zas trepol za hovadinu ten chlapec malý? „To si vymyslite vy, ak ho chcete," dumala som.

„Čo takto KELJA alebo... KAJLE alebo KEJLA," navrhla Alicia.

„Myslíš tým prvé písmená mien?" opýtala som sa. Alicia prikývla.

„Ja som za KEJLA," usmial sa Lukáš a vymenili sme si pobavené pohľady.

„Aj ja..."

„To neznie zle,"

„KEJLA. To je paráda!" ozývali sa súhlasné názory.

„Tak fajn, KEJLA. Píšem KEJLA," povedala som a napísala to na papier s menami. „Teraz si každý ten papier odpíše a zapamätá!" oznámila som a hodila som papier na zem. Lenka vytiahla mobil, že si to odfotí, no keď som videla ten ľahko-vystopovateľný diablov prístroj schmatla som ho.

„Čo je?!"

„Ty nevieš, že do týchto priestorov môžu nosiť mobil iba ľudia, čo ho majú zabezpečený proti vystopovaniu?!" kričala som.

„Nie... nevedela som to," povedala a v očiach sa jej zaleskli slzy.

„Hovorilo sa to na uvítaní študentov! Má tu ešte niekto mobil alebo inú elektronickú vec, podľa ktorej vás vystopujú behom troch minút?!" opýtala som sa.

Zavrteli hlavami.

„Fajn. Lukáš tvoj mobil zničí. Teraz posledná vec, dnes sa presťahujete do jednej budovy, ktorá je veľmi podobná tejto, až na to, že v podzemí sú spálne, herňa sprchy a tak ďalej. Tam budete bývať spolu s nejakými zamestnancami a inými deťmi, o ktorých vám nič nepovieme," oznámila som. Popravde, tie deti boli obeťmi pokusov o mutáciu a vylepšenie ľudského organizmu a schopností. Po mojom výbuchu skupina odmietla protestovať a len prikývli. Podala som Lukášovi mobil a ten s ním odišiel.

„Nadnes je hotovo. Bežte sa prezliecť a veci nechajte na kope presne na mieste, kde teraz stojím. Aj ja sa prezlečiem a oblečenie necháme na čistiacom týme," poodchádzali do kabínok. Aj ja som šla do jednej, kde som mala svoje oblečenie a zhodila som zo seba uniformu. Oblečená som vyšla a kombinézu hodila na malú kôpku.

Prepáčte, že som tak dlho nič nepostla, no mala som trošku hektické obdobie, predsa len je koniec školského roka :D

Snáď sa ďalšia časť páčila. :)