EMA

10. Kapitola

„Takže ty vravíš, že si môj brat, hej?" precedila som, keď nám brali krv. Prikývol. „Prepočula som tvoje meno..."

„San. Santion," oboznámil ma. Prikývla som. Bol to pekný chlap. Aj keď mal zaviazané oči. Zdravotníčka mi zalepila ruku, keď vytiahla ihlu.

„Výsledky budú zajtra," pošepkala mi a prešla k Sanovi.

„San, zdá sa, že si jednu noc pobudneš u nás v cele," oznámila som mu a vstala zo stoličky.

„Nie... Nie je čas. Musím ti to povedať hneď!" zľakol sa.

„Tak to povedz. Ale mysli na to, že ti pravdepodobne neuverím..." vyzvala som ho. Postavil sa.

„Ide o to, že ten Lukáš... je zradca. Tajne vytvára organizáciu, ktorá má za úlohu zničiť ťa!" vyhŕkol. Chvíľu som vážne stála a potom som sa začala rehotať jak blázon.

„Dobrý vtip, Santion. Fakt skvelý. Gratulujem! To je všetko? Nemáš niečo lepšie?"

„Do riti, Ema! Toto nie je žart, on..."

„...on je tu už odmalička. Je to jeho domov. Prečo by to asi robil, pán takzvaný môj brat?!" založila som si ruky na hrudi. Až potom mi došlo, že môj vzdorovitý postoj nemôže vidieť, tak som ruky spustila a pokynula strážnikovi, aby ho zatkol. Keď San zacítil na zápästiach kov, začal prosiť: „Ema... Prosím, ver mi. Som tvoj brat!"

„Keď si môj brat, kde si trčal celý môj život? Ocko o tebe nikdy nehovoril!" vychádzala som z labáku a San ma nasledoval navigovaný strážnikom.

„Ja... Mal som poslanie. Pracoval som v maximálnom utajení v Japonsku. Pätnásť rokov som tvrdo trénoval a potom som sa dostal do Yakuzy – japonskej mafie, ak by si nevedela,..."

„Ja nie som sprostá!" zhučala som, ale počúvala som ho ďalej. Mala som rada príbehy, tak prečo si nevypočuť ďalší?

„No a tam som pomaly vraždil ich členov, no odhalili ma a boli by ma zabili, nebyť ocka, ktorý s tým počítal a naplánoval môj únik. Tvoji pracovníci, o ktorých si ani nevedela mi povedali, že oco zomrel. Nemohol som mu prísť na pohreb. Nemohol som ťa ani kontaktovať. Je mi to strašne ľúto, ale proste som nemohol. Mafia nemala moje pravé údaje a zmenil som svoj zovňajšok. Donedávna som žil schovaný a nik okrem troch ľudí o mne nevedel. Až teraz som sa odvážil za tebou prísť. Rozhodol som sa po smrti posledného z tých troch ľudí," dokončil svoju rozprávku. Zišli sme do žaláru. Nebol to typický žalár. Vyzeralo to ako chodba v buknovni a vnútri bunky mali všetko, čo potrebovali. Žiadne mreže, obrovské kovové zámky a záchod vedľa kamennej postele. Boli to normálne bunky.

„No. Gratulujem. Možno by si sa uživil ako spisovateľ, ale ako môj brat určite nie. Dajte ho tam!" zavelila som a otvorila bunku. Strážnik ho postrčil do dverí a dal mu dole putá. San si stiahol pásku z očí.

„Čítala si otcov list po smrti?" opýtal sa. Odkiaľ vedel, že také niečo mám? Odkiaľ vôbec vedel, že ocko umrel?

„Nie. Nemala som zatiaľ... odvahu, otvoriť ho," oznámila som mu a bunka sa zavrela. Otvoriť sa dala len zvonka aj to len mnou. Odkráčala som zo žalára a strážnika nechala dole. V kancelárií som otvorila spodný šuflík stola. Ležala tam. Obálka s pečaťou s veľkým G. Ako Greg. Sadla som si a vzala obálku do ruky. Cítila som, že okrem listu je tam aj nejaký predmet. Pozrela som na Smrť, ktorá prikývla a ja som jedným trhnutím otvorila obálku.