EMA

3. Kapitola

„Ocko! Ocko!"

„Zlatko..." zašepkal. Pribehla som k nemu a nevšímala si zmätené pohľady chlapov v oblekoch nad ním.

„Ocko! Čo ti spravili?! Ocko! Neumieraj, ocko!" kričala som a plakala. Pritiahol si moje ucho k ústam.

„Emka, všetko najlepšie, zlatko. Títo ľudia zabili mamičku a teraz umieram aj ja. Zabi ich všetkých, zlato. Zabi ich a pomsti sa. Preber vedenie tejto organizácie a ďalej zabíjaj. Plň si svoje poslanie, chrobáčik. Milujem ťa," dalo mu námahu celé to povedať, no zo všetkých síl sa snažil, aby sa niekde nezasekol. Bol to hrdina. Môj hrdina. A hrdinovia predsa neumierajú!

„Budem, ocko. Tiež ťa milujem," pobozkala som ho na čelo. Bob sa zrútil s nervami v koncoch. Ako ženská...

„Teraz ma zabi, zlatko, aby zo mňa nevymámili žiadne informácie," dodal pošepky a ja som ho ešte raz pobozkala a trasúcimi rukami mu rýchlo podrezala hrdlo. Na tvár my dopadla teplá kvapka červenej tekutiny. Traja chlapi vykríkli a vrhli sa na mňa, no ja som preskočila ockovo telo a obrátila sa k nim.

„Zabili ste mi mamku! Hajzli! Zabili ste mi ocka! V deň mojich narodenín. Hajzli, zabijem vás! Pomstím sa!" kričala som, rozbehla sa a nabodla prvého. Na ďalšieho som skočila a keď sa bránil, odkúsla som mu kúsok z hrdla. Krv mi zašpinila znova tvár. Potom som hodila nožík do tretieho chlapa a zasiahla mu srdce. Mne tu nikto vraždiť rodičov nebude! Nie bez pomsty! Nie, kým som tu ja! Zvalil sa na zem. Zoskočila som z vreštiaceho chlapa, ktorému striekala z krku krv a vytiahla nožík z obeti. Nakoniec som zabila aj jačiaceho chlapa a obrátila sa na Smrť. Prikývla a hodila na každú mŕtvolu čiernu ružu. Až na môjho ocka. K tomu sa otočila a spod plášťa vytiahla kyticu čiernych a červených ruží a nežne mu ju položila na hrudník, ktorý sa už nedvíhal od nádychov. Vo dverách stál jeden zo zamestnancov základne a zhrozene na mňa pozeral.

„Nepozeraj tak na mňa! Je to moja práca. Radšej odnes Boba! Debil..." utrúsila som a smerovala k výťahu.

Zišla som dole celá od krvi. Nasmerovala som si to k zástupkyni ocka. Prešla som okolo ochrankárov, ktorý sa ma zmätene spytovali všakovaké otázky, na ktoré som odmietla odpovedať. Vošla som do jej kancelárie. Teda... Vošla je veľmi mierne slovo. Vykopla som dvere a napochodovala tam plná zlosti. Ukázala mi, že mám počkať kým dotelefonuje, no ja som nechcela čakať. Ja som nemohla čakať! Šmarila som na jej stôl zakrvavený nôž. Zatvárila sa zhrozene a rýchlo ukončila hovor.

„No čo sa stalo, že si nemohla vydržať?" opýtala sa a zatvárila sa namrzene. Namrzene! Ja som práve zavraždila vlastného ocka, a ona je podrážďená, že nestihla doklebetiť s kamarátkou. Ocova zástupkyňa bola zvráskavená stará pani, ktorá vždy chcela môjho ocka zvábiť, preto nosila pracovný kostým o dve čísla menší. Ako som ju ja nenávidela! Ten jej zmachlený namyslený ksicht.

„Čo sa stalo? Nič moc... Skoro nič... Až na to, že som práve zavraždila štyroch ľudí v tom starom baraku a jeden z nich bol môj ocko. To sa stalo. Inak nič moc," mávla som rukou, z ktorej dopadli kvapky krvi na zástupkyňu. Zhíkla a rýchlo hrabla po vreckovke. Až potom jej došlo, čo som povedala. Vzala som zo stola balík ďalších vreckoviek a šmarila jej ich do ksichtu.

„Viac si ich zober!" zvolala som.

„Počkaj, robíš si srandu, malá?" zasmiala sa.

„Nie. Hore sú mŕtve telá štyroch chlapov. Traja strieľali do môjho ocka, tých som zabila a ocko ma poprosil, aby som zabila aj jeho, aby z neho nič nedostali. Jeho som totiž zabila skôr, ako tých troch chlapov. Preberám to tu a vám dávam okamžitú výpoveď. Zbaľte si veci a vypadnite! A stačí jediné slovo o tejto agentúre a rozlúčte sa so životom!" povedala som a odobrala sa preč. Šla som za čistiacim oddielom, ktorý zo mňa zmyl všetku krv a zahodil moje oblečenie. Keďže som tam nič iné na oblečenie nemala, dala som si darček od oca. Od čistiaceho týmu som dostala ružový opasok s puzdrom na nožík a s puzdrom na slzný sprej a pištoľ. Sprej a búchačku som dostala neskôr. Všetko som dala na svoje miesto a oznámila pracovníkom do rozhlasu, aby sa zhromaždili vo veľkej sále. Po pätnástich minútach tam už všetci stáli v pozore a ja som vyšla na pódium. Chopila som sa mikrofónu a odkašľala si.

„Moji milí kolegovia!" začala som. „Kde začať? Pred pár minútami sa stala strašná vec. Viezla som sa s Bobom v aute a smerovala sem. Zaparkovali sme a počuli výstrely. Traja chlapi strieľali do môjho ocka. Jeho posledné želania boli, aby som ho zabila, potom zabila tých chlapov a nakoniec prevzala jeho prácu. Aj keď mám len sedem rokov, pozabíjala som viac ľudí, ako vy všetci dokopy. Jeho prvé dve želania som splnila a teraz môj ocko leží spolu s ďalšími tromi telami tam" ukázala som na strop, „...hore. Teraz plním jeho tretie prianie a preberám velenie! Nechcem počuť námietky. Chcem zvoliť môjho nového zástupcu. Nebude ním nik iný, než Lukáš, ktorého spis obetí je možno porovnávať s mojím. Vďaka za pozornosť. Lukáš, ty poď prosím ťa so mnou do kancelárie," zišla som z pódia a mierila som do ockovej kancelárie. Lukáš šiel poslušne za mnou. Lukáš bol osemročný chlapec. Zabijak bez svedomia rovnako ako ja. Vošli sme do kancelárie, sadla som si na stoličku a rozplakala sa.

Včera som mala veľa práce a nemohla som pridať čas, tak pridám dnes dve.

Potešia ma komenty, čo sa vám páči a nepáči. Aj votes potešia :3 :)