EMA

4. Kapitola

O desať rokov

„Všetko najlepšie, Ema," privítal ma Bob s raňajkami do postele. Od smrti môjho oca prešlo už desať rokov. Umiestnili ma do domova, skade ma Bob vzal do svojej opatery. V domove boli celý šťastní, pretože som nechcela jesť, spať, hrať sa a ani rozprávať. Ak som aj niečo povedala, boli to buď vyhrážky, alebo nadávky. Proste stelesnený anjel. Po Bobovom adoptovaní som do školy prestala chodiť. Všetkým sme nahovorili, že mám domácich učiteľov, no to nebola pravda. Bob ma síce naučil čítať, písať a počítať, no žiadna chémia, biológia či fyzika sa u Boba doma nekonala.

„Ďakujem, Bob. To je od teba milé," usmiala som sa a brala si od neho balíček a raňajky. Vytvoril z nasekanej slaniny veľkú sedemnástku a okolo dal volské oko. Rozbalila som balíček. Vnútri som našla ďalšiu plyšovú hračku a novú modrú mikinu. Najedla som sa, obliekla a dala si tú mikinu. Páčila sa mi. Na chrbte bola opica ktorá zbožne hľadela na zväzok banánov na strome. Príjemne hriala. Umyla som sa a skĺzla sa po zábradlí schodov. Vonku ma už čakal Bob v aute. Nastúpila som a vyrazili sme k základni. Zastavili sme pri známom polo zbúranom baraku, prešli sme známymi chodbami a zviezli sa výťahom. Vystúpila som a šla do kancelárie. Cestou ma všetci zdravili a blahoželali k sedemnástym narodeninám. Ďakovala som a prikyvovala. Potom som vošla do kancelárie, kde ma čakal Lukáš s koláčom v ruke.

„Pre najlepšiu šéfku na svete," zahlaholil a podal mi krabicu. Zaďakovala som a vložila ju do chladničky.

„Ako sa máš?" opýtala som sa Lukáša a sadla si za stôl. Smrť potichu stála za mnou, no videla som jednu aj za Lukášom a on určite videl tú moju. Vyzerali ako dvojičky.

„Dá sa to prežiť. Len šéfka mi nedá pokoj, furt dačo chce," zasmial sa a sadol si ku svojmu stolu. Zasmiala som sa a vrhla sa na papiere.

„Lukáš, dnes ideš do terénu. Ide o istého pána Browna s rodinou. Zabi mu ženu, dieťa vezmeš a keď splatí svoj dlh, zabijeme aj jeho. A to decko hodíme do nejakého decáku. Pôjdem s tebou. A večer treba nastrašiť nejakú šľapku, ktorá nám dlží tisíc dolárov. Na ten zásah pôjdeš sám. Ten spoločný sa začína o štvrtej, to máme čas. Zavolaj Viliama, aby nám spravil kávu, prosím," mlela som a mlela.

„Rozkaz. Viliam, dve kávy," povedal do intercomu a zaškeril sa na mňa. Zapol rádio a ja som si sadla na pohovku. Čakal ma pohodový deň, teda až na tie dva záťahy.

„A ak by ste dovolila, šéfka, chcel by som vás po práci pozvať na večeru, ak nebudete namietať," oprel si Lukáš ruku o stenu vedľa mojej hlavy a zahľadel sa mi do očí.

„Bude mi potešením, Lukáš," usmiala som sa a zvalil ma na pohovku v náruživom bozku. Zrazu niekto zaklopal a ja som odkopla Lukáša na zem a bežala po kávu.

„Hej! Moja hlava," zaúpel, keď som otvárala dvere. Za nimi stál šedivý senior s dlhými fúzami a táckou s kávou.

„Ďakujem, Viliam," usmiala som sa a zabuchla dvere. Lukáš sedel na zemi a šúchal si hlavu. „Prepáč, no. Si celý?" položila som kávu na stôl a nastavila mu ruku, aby som mu pomohla vstať.

„Jasnačka, nejaké dievča ma predsa nemôže odrovnať. Ani také sexi, ako ty," plesol ma po zadku, keď sa postavil a vzal si kávu.

„Pamätáš, keď sme boli deti a každú noc nás ťahali na záťahy? Deti v našom veku spali a my sme naháňali ľudí po uličkách s nožmi v ruke a správy boli plné záhadných vrážd. To boli časy," zamyslela som sa a spomenula si, že už je to desať rokov od ockovej smrti. „Vieš, ešte niekedy rozmýšľam, prečo ocko chcel v práci aj vraždiace deti. Nejde mi to do hlavy. Nikdy som nebola poriadne vyspatá. Je mi za ním smutno. Bol by tu, sedel by v tejto kancelárií a pil kávu, zatiaľ čo by pre mňa vyberal obete. Bol to skvelý otec, aj keď mnohí vravia iné," dumala som. Lukáš ma objal a ja som ďalej rozmýšľala s jednou rukou spustenou vedľa tela a v druhej som mala pohár s kávou.

„Bol to skvelý chlap. Nechápem, ako mohol prehovoriť môjho otca, aby som tu pracoval už ako sopliak," vyhlásil.

„To nikto. Ani ako ja prehováram tvojho otca, že si síce stále bláznivý sopliak, no je na teba spoľahnutie," povedala som. Odtiahol sa odo mňa.

„Kto ti je tu sopliak, ty dievča jedno nevychované! Som starší!" zvolal a začali sme sa rehotať.

„No nič, mňa čaká zajtra vyhlásenie nových vražedných detí, tak si ich idem vybrať. A ty mi pôjdeš poslušne za zadkom," oznámila som mu.

„Za tvojim sexi zadkom pôjdem kamkoľvek chceš," zapriadol a nasledoval ma s notesom a perom von z kancelárie. Vošli sme na cvičisko, ktoré som dala postaviť. Podišla som k prvému decku, no to len sedelo na zemi a kreslilo nožíkom do hliny slniečko a domček. Zavrtela som hlavou a Lukáš ho vyškrtol. Podišli sme ku malému dievčatku s ryšavými vlasmi, ktoré hádzalo nože, no nevedelo sa trafiť. Nakoniec sa naštvalo a pribehlo k terču. Kopalo doňho a rozbilo ho. Bolo vyškrtnuté. Všetky malé deti boli nemožné, tak sme sa presunuli k deťom vo veku deväť, desať a jedenásť rokov. Z tade som vybrala dvoch, jedného deväťročného chlapca čiernej pleti a jedno biele jedenásťročné dievča so svetlými vlasmi a sivými očami. Prešli sme chodbou do ďalšej miestnosti, Kde boli dvanásť, trinásť, štrnásť a pätnásť ročné deti. Všetky sme vzali z detských domov. Túto vekovú skupinu som ani nechcela, pretože väčšina bola drzá a pubertálna. No nakoniec ma presvedčili, že aj takí sa zídu. Dvanástky a trinástky som musela vyškrtnúť celé, pretože sa to s nimi nedalo vydržať. Vybrala som ešte jedno štrnásť ročné dievča a jedného pätnásť ročného chlapca s blond vlasmi a zelenými očami. Ostatní nestáli za reč. Boli to rozmaznané deti, ktoré zaujímala len nová pesnička od Miley Cyrus alebo Justina Biebra...

Tak už sme sa presunuli k staršej Eme. Páči sa vám zatiaľ príbeh? :3 :)

Ďalšia kapitola snáď zajtra. :)