EMA

14. Kapitola

O tri roky 

Po troch rokoch tvrdého denného tréningu som si všetkých postavila pred seba v tréningovej hale. Mala som dvadsať rokov. Dvadsať rokov! Posledné tri roky som brala mechanicky. Bojuj s týmto a skoč z tohto... Predo mnou stáli vymenení ľudia. Malá Karin mala desať rokov. Ryšavé vlasy si strihá tak, aby jej hladili ramená. V tvári má vždy výraz podobný môjmu. Nekompromisný. Keď má niekto umrieť, umrie! Ken mal dvanásť rokov a stále doliezal za Lenkou. Lenka mala štrnásť a už mala pubertu za sebou. Bola z nej super vrahyňa. Nikdy nefňukala ani si už nesťažovala a poslúchala na slovo. Alicia mala osemnásť. Prestala sa maľovať a jej teraz už dlhé vlasy nadobudli prirodzený odtieň špinavého blondu, ktoré nosila vo vysokom chvoste. Jakub mal devätnásť. Účes nezmenil. Zmenilo sa iba jedno. Pravidelne so mnou spával. Tréneri ostali výzorovo nezmenený. Tak isto ako Santion a ja.

„Je čas!" povedala som. „Čas, aby sme ukázali, čo v nás je. Čaká nás posledná skúška. Misia väčšia, ako všetky. Poletíme... Poletíme do Japonska. Za mafiou! Yakuzou!"

„Ideme sa na niečom dohodnúť?" opýtala sa Karin.

„Ideme ich vyvraždiť!" Všetci sa tvárili neveriacky. Krútili hlavami, alebo len pozerali na mňa s vytreštenými očami plnými hrôzy.

„To sa nám nemôže podariť!" protestovala znova po dlhom čase Lenka.

„Keď budeme veriť, tak možno áno!" protirečila som jej.

„Sama tomu neveríš!" pridal sa aj Jakub.

„Ticho! Budete počúvať moje rozkazy! Musíme to aspoň skúsiť. Väčšina, ak nie všetci, umrie."

„Takže si vlastne ideme po smrť? A čo naše životy? Sny? Emócie?" pýtal sa Ken.

„Žiadne nemáme," uzavrela som to. „Teraz pôjdete do svojich buniek a pripravíte sa! Máte tam nachystané uniformy a zbrane. Stretneme sa tu za pätnásť minút!" zvolala som a rozišli sme sa. Vedela som, že všetci umrieme. Vedela som, že tie úbohé deti posielam na smrť. No musela som sa aspoň pokúsiť splniť otcovu prosbu. Bola v tom čistá sebeckosť.

Už sa blížime ku koncu celého príbehu :) Pardon, že je táto časť taká krátka