EMA

7. Kapitola

„Ema... Zlato... Zobuť sa..." niekto sa mi prihováral a hladil po vlasoch. Rozlepila som oči a narovnala sa. Pred sebou som rozoznala Lukáša. „Karin to zvládla. Black je mŕtvy. Malá teraz spí v bunke. Ale... je tu jedna vec..." znervóznel.

„Aká?" chcela som vedieť.

„Pani v čiernom... Je s ňou. Ešte si ju nevšimla, no čoskoro jej dôjde... že..."

„Jasné... Je to tak. Ona si zvykne. Teraz poďme do bunkárne, som strašne unavená," povedala som a Lukáš odšoféroval cestu v mojom čiernom aute. Vošla som do bunky, zvalila sa do postele a okamžite zaspala.

Ráno som sa zobudila a šla sa osprchovať. Práve som sa utierala, keď niekto začal zúrivo klopať na dvere bunky.

„Kto je to?" v uteráku som podišla k dverám.

„Tu Jakub. Je to súrne!"

„Sekundu, len sa oblečiem," odvetila som a keď som už mala nohavičky a tričko, Jakub začal klopať zúrivejšie. „Už..." otvorila som. Jakub zneistel pri pohľade na mňa, no neváhal a vytiahol ma von.

„Karin..." povedal a pri behu ma ťahal za sebou. Prišli sme k bunke, pri ktorej kľačala Alicia a kričala meno malého dievčatka. Z bunky sa ozýval hysterický plač a buchot. Otvorila som dvere a videla, ako zdesená Karin hádže veci do Smrti stojacej v rohu miestnosti. Predmety ňou preletovali a narážali o stenu za ňou. Pribehla som ku Karin a objala ju.

„Je to dobré... Už je dobre... Kľud... Som tu... Neplač..." upokojovala som ju.

„Tá žena! Bojím sa! Kto to je?!" vrieskala Karin.

„To je Smrť, zlato. Aj mňa taká sprevádza a bude sprevádzať každého, kto siahne na život iného a ukončí ho. Neboj sa jej. Neublíž ti. Je to tvoja nová priateľka," chlácholila som ju.

„Pri... Priateľka?" jachtala a s nedôverou pozrela na Smrť.

„Hej. Už sa jej neboj. V pohode?" Karin prikývla a utrela si slzy. Postavila sa, prešla k jej Smrti a podala jej ruku. Pani v čiernom jej podanie opätovala. Vzdychla som si. Ak to takto pôjde ďalej, bude to nadmieru vyčerpávajúce. Nechala som Karin samu a spoločne s Aliciou a Jakubom sme vyšli na chodbu.

„Čo malo toto sakra znamenať?" zastavila sa Alicia.

„To je zložité. Celé je to tak, že..." začala som im rozprávať všetko o Smrti, čo som vedela. Keď som skončila, mala som sucho v hrdle. Jakub sa tváril zamyslene a Alicia mala kamennú tvár.

„Takže aj my po svojej misií budeme mať svoju Smrť?" opýtala sa Alicia.

„Hej," prisvedčila som.

„A bude všade s nami, ale nebude sa s nami baviť?"

„Hej. Vie rozprávať, ale väčšinou mlčí."

„A kedy pôjdeme na záťah?" nadhodil Jakub.

„Pre vás dvoch musím nájsť niečo veľké. Teraz sa poďme najesť," vyhlásila som.

„Ehm... Ema? Stále máš len nohavičky a tričko," podotkol blonďák a zaškeril sa.

„Do riti!" pozrela som si na holé nohy a odšprintovala preč.

Na raňajkách vládla veselá nálada. Dnes som sa rozhodla, že pôjdem na tréning s týmom. Výber akcie pre Lenku a Kena som nechala na Lukáša. Keď sme sa najedli, pobozkala som na rozlúčku Lukáša a šla za deťmi do telocvične. Karin bolo pridelené hádzanie nožov, pretože jej to stále nešlo, Lenka mala skladať a rozoberať zbrane, Ken musel písať test o zbraniach, Jakuba zavreli do miestnosti s pištoľou a vyskakujúcimi terčmi a Aliciu trénovali na boj zblízka s drevenými nožmi. Zastavila som sa pri Karin. Hodila jeden nôž, no úplne minula terč. Druhý sa odrazil od rohu a tretí nedoletel.