EMA

6. Kapitola

Keď sa Lukáš vrátil a prezliekol, vyšli sme do slnečného sobotného dňa. Nastúpili sme do limuzíny a Bob nás odviezol do decáku. Tam sme deťom pomáhali zbaliť si veci do kufrov a tie sme dávali do kufra. Zastavili sme sa ešte u Boba, kde som sa pobalila ja. Lukáš bol už v bunkovni nasťahovaný.

Limuzína zastavila pred ďalšou ošarpanou budovou. Vyniesli sme kufre a rýchlo vošli dnu, potom do výťahu a do podzemia. Na každý kufor som nalepila papierik s číslom izby a batožinu zverila poslíčkovi. Lukáš previedol deti po zariadení a potom mi ich odovzdal. Po jednom som ich vodila do izieb. Bála som sa nechať Karin samu, tak som ju dala s Lenkou. Tým som zverila izbu ako prvým.

„Ja nechcem bývať s tou krpaňou!" zdula sa Lenka.

„Komu hovoríš krpaňa? Aspoň nerobím prúsery hneď na začiatku, mobilovka!"

„Upokojte sa! To sa uvidí potom, či vás takto nechám. Mazajte dnu," povedala som a skenovaním mojej dlane som otvorila ich bunku.

„No super. To je akože väzenie?" rozčuľovala sa Lenka.

„Daj už pokoj a nechaj mi trochu času, sakra!" zhučala som a šmarila ich dovnútra. „Dopekla s nimi," bunka sa zatvorila. Ďalšia nasledovala Aliciina. Bez namietania vkročila a ešte nám aj zamávala. Potom som vysadila Kena a zostal mi len Jakub.

„Ema?" začal.

„Áno?"

„Ja... je mi to blbé, ale... ty a... Lukáš... spolu akože... spávate?" pozrela som na jeho červenú tvár. Zasmiala som sa. Čo má tento sopliak v úmysle?

„Prečo sa pýtaš?"

„Ja len... že si veľmi pekná a... keby si bola sama... mne bude za týždeň šestnásť a rok nie je veľký rozdieľ," hovoril.

„Chlapče zlatý, toto Lukášovi nehovor. A buď trochu smelší, preboha! Lezú z teba veci ako z chlpatej deky." smiala som sa. Aj on sa zasmial.

„To som celý ja... No nič, za pokus to stálo," zaškeril sa a došli sme k jeho bunke.

„Tu budeš bývať. Tak sa maj, večer prídu technici nastaviť to aj na tvoju dlaň. Ahoj, zatiaľ," vošiel do izby a zamával mi s nákazlivým úsmevom na perách. Zaujímavý chlapec. Človek by si pomyslel, že bude nervózny a vystrašený z nového prostredia, a on sa ma tu naopak pokúša zbaliť. Keď sa dvere zatvorili, vybrala som sa do svojej bunky.

Ešte v ten večer som Karin presťahovala do bunky vedľa Jakuba. Bola šťastím celá bez seba, keď odchádzala.

Ráno sme sa všetci stretli v jedálni na raňajkách. Vyhradili nám tri stoly, ktoré sme spojili do jedného. Ja a Lukáš sme sedeli na jednom konci oproti sebe, vedľa mňa si sadol Jakub, vedľa Lukáša Alicia, vedľa Jakuba sa nasáčkovala Lenka a Vedľa Alicie si sadla Karin, takže bola oproti plavovláske. Ken si sadol za vrch stolov na druhom konci, takže mal po ľavej ruke Karin a po pravej Lenku. Rozdala som im nevystopoateľné mobily a čísla buniek ostatných členov týmu. Po raňajkách ich, ako všetky deti v bunkárni, čakala škola. Ja som zatiaľ zašla do základne.

Vošla som do kancelárie a poprosila o čaj. Sadla som si za stôl a postupne prechádzala papiermi, keď som naďabila na to, čo som hľadala.

„... špión z agentúry... Eric Black... previnenie: prezradil, kto je veliteľom základne... Greg..."

Vyložila som ten papier pomedzi ostatné a mračila sa naň. Po hlave mi behali tie najhoršie nadávky a myšlienky. Erica som veľmi nepoznala. Vyrazila som ho so slovami: „Povieš ešte jednu zmienku o základni a zabijem ti deti a manželku. Uži si život, kým na teba nepošlem jedného z našich. Je jedno, koľko budeš mať stráží, my ťa dostaneme. A pamätaj, čím viac stráží, tým viac mŕtvych..." To som bola ešte malá, no už vtedy som pociťovala nenávisť väčšiu, akú pociťuje dospelý. Eric sa spakoval a odvtedy bol sledovaný. Tento chlap bude patriť Karin. Niežeby sa znova prekecol, ale aj tak to bol chumaj. Takých na svete netreba...

Po škole som prišla do bunkárne a obedovala so svojou družinou. Potom som si zavolala Karin a povedala jej, aby sa vyspala, lebo ju čaká prvá skúška.

„Ale prečo som prvá ja?" opýtala sa a hľadela znepokojene na zvedavých kolegov.

„Si najmladšia. Viem, že to dokážeš. Teraz sa bež vyspať, pracovať budeš v noci," pohladila som ju po vlasoch a ona ma objala. Prekvapilo ma to. Prečo ma objíma? Nie som jej mama. Ani staršia sestra. Nechcem, aby ma takto brala. Som jej veliteľka! Nie opatrovateľka.

„Nesklamem ťa..." zašepkala a utekala do bunky. Potom som sa prihovorila Lukášovi: „Pôjdeš s ňou, ja mám inú robotu. Keby sa čokoľvek dialo, pomôž jej až na koniec," varovala som ho.

„Neboj sa. Budem tam pre ňu," povedal a objal ma.

„Milujem ťa," pobozkala som ho. Odpovedal mi tým, že som cítila jeho jazyk v mojich ústach.

„Pardon, že musím rušiť túto... chvíľku, ale čo sa bude diať ďalej?" prerušila nás Lenka.

„Teraz sa prezlečiete do športového a Jenifer vás odvedie do telocvične."

„A kam šla tá malá?"

„Dnes ide na misiu, tak sa išla vyspať. A mažte do buniek, na prezlečenie máte päť minút!" rozkázala som a deti šprintovali po chodbe preč.

„To bolo tak kruté a tak sexi..." zašepkal mi do ucha Lukáš.

„Vďaka. A ty tiež utekaj za robotou, zlato!"

„Rozkaz, zlato!" zasalutoval a vypochodoval z jedálne. Usmiala som sa a šla naspäť do základne.

Večer som priniesla Karin do bunky uniformu. Hľadela na seba v zrkadle a ani si ma nevšimla.

„Ehm, Karin?" opýtala som sa. Trhla sebou a odvrátila sa. „Je všetko v poriadku?"

„Jasan. Idem na to... Idem... zabiť... ľudskú bytosť... Muža s rodinou... NIE! Na to nesmiem myslieť. Idem sa zbaviť škodcu. Som ako sprej proti hmyzu. Všetkého zlého sa treba zbaviť," rozprávala si pre seba. Potom sa na mňa pozrela, chytila sa za hlavu a usmiala sa. „To je uniforma? Vďaka. Hneď som vonku. Je toho na mňa len trochu veľa," zložila ruku z hlavy a vzala si oblečenie.

„Jasnačka, čakáme ťa," oznámila som a vyšla z bunky.

Po chvíli sa vynorilo dievčatko s uniformou a zbraňami.

„Poďme!" rieklo rozhodným hlasom a tvár mala zahalenú výrazom tvrdším ako skala. Prekvapený Lukáš prikývol a vyprevadila som ich k Bobovmu autu. Do základne som sa zviezla sama. Tam som pracovala dlho do noci, až som zaspala nad klávesnicou.

Chcem napraviť svoju absenciu, preto dnes pridám 3 časti :)