Kyselina ti pomaly žerie pokožku.
Nikto ti nepomôže.
Ani sama smrť.
Smrť je totiž milosrdná priateľka, ktorú dnes nestretneš.
Tvoj pohľad bol zničujúci.
Tvoj krik sa niesol miestnosťou.
Najskôr si kričal, vzlykal, prosil o pomoc.
Postupne si však utíchol, vzdal si sa.
Pochopil si, že niet úniku.
Pochopil si, Clay.
YOU ARE READING
Milujem ťa, Clay
FanfictionPodoprel si hlavu a potichu sledoval nočnú oblohu. "Raz, budeme aj my dve svietiacie hviezdy na nočnej oblohe, Clay." [s príbehom stále niesom spokojná, preto ho dookola upravujem]
