Monsters

Pracovné stretnutie

,,Vyhýbaš sa mi." Abianov hlas ma zastavil v kroku, nechcela som pokračovať ale aj tak som sa k nemu otočila aby som mu dokázala, že to tak nie je.
,,Nevyhýbam."
,,Vyhýbaš."
,,Nevyhýbam."
,,Vyhýbaš."
Mám pocit, že by sme mohli pokračovať asi do večera v jednoslovej hádke ale mobil, ktorý som držala v ruke mi zazvonil a oznámil prichádzajúcu správu. Už teraz som meškala na stretnutie, z ktorého som bola nervózna už dosť a tak som ho nechala mať posledné slovo. ,,Fajn, vyhýbam." Keď som to povedala otočila som sa mu chrbtom a vykročila k autu.
Na sebe som mala čierne nohavice a sako. Mala som na sebe sako, tak moc nepríjemne som sa cítila. Išlo o to, že nikdy som sa neúčastnila obchodných stretnutí, tie mal vždy na statosti otec a doteraz som na ne kašlala a preto dnes prišiel ten deň kedy idem dobrovolne na prvé stretnutie. Keď som nasadla do auta a naštartovala, dvere spolujazdca sa otvorili a následne zatvorili keď si Abian sadol vedľa mňa.
Trvalo mi zhruba pol minúty kým som sa rozhodla ako reagovať, uznávam, že moje reakcie bývajú omnoho rýchlejšie až okamžité ale pri ňom už neviem ani ako reagovať.
,,Nie, von." Rozhodla som sa pre prístup ako pri malom dieťati a chcela som sa nakloniť a otvoriť mu dvere ale neurobila som to, nie preto že som nechcela aby vystúpil ale ja som nechcela byť pri ňom tak blízko hlavne keď zaberal skoro polovicu môjho auta. Sedel tam s naširoko rozkročeným nohami a pozeral sa na mňa. Pochopila som, že žiadnu košelu si asi nikdy nezapne tak aby mu netrčal kus hrude, pevnej mužnej hrude.
Je v poriadku, že takto o ňom premýšľam? Ako o mužnom?
,,Nie." Len jedno slovo a ja som mala pocit, že od hnevu vyletím z kože.
,,Na toto nemám čas, von okamžite." Hlas som mala vážny, možno až priškrtený.
,,Nie." Znova.
,,Fajn." Zaradila som spiatočku a prudko sme sa odpichli. Zvrtla som volant a zaradila do jednotky, otáčky na palubnej doske prudko vyskočili a hneď som preradila. Hodiny vedľa tachometra mi hovorili, že budem musieť vynechať niekoľko STOPiek po ceste a prekročiť povolenú rýchlosť.
,,Prečo s tebou nikto nejde?" Spýtal sa a ja som nedokázala potlačiť pretočenie očí, chcela som povedať, že mu slúži ku cti, že mlčí ale nič teda.
,,Nepotrebujem pestúnku." A jeho som sa potrebovala zbaviť.
Preto keď som zaparkovala zhruba o štyri ulice ďalej a tvárila sa, že vystupujem a dúfala, že sa chytí cítila som sa ako hlupák. Asi najviac preto, že mi to nevyšlo.
Keď som znova naštartovala a tentokrát zaparkovala pred budovou kam som mala namierené ani som sa na neho neobzrela, kráčala som priamo do budovy a nastúpila do výťahu. Srdce mi bilo ako o život, nie len z Abiana ale aj z
Marca Bianchi, za ktorým som mala namierené.
Na poschodí pred jeho kanceláriou sedela mladučka asistentka, ktorá mohla byť mladšia než. Uhľadené vlasy a kancelárske oblečenie jej nepridávali na veku tak ako očakávala.
Iba sa na mňa usmiala a prešla k dverám, ,,Pán Bianchi vás už čaká." Ale aj napriek tomu najprv zaklopala a až potom otvorila dvere, vošla do jeho kancelárie. ,,Váš hosť je už tu." Skôr než prikývol ona už zatvárala dvere z vonku.
Nevedela som či si mám sadnúť alebo stáť. V tejto situácii som bola po prví krát ale vedela som, že musím zachovať pokoj a sebavedomia mať na rozdávanie a tak po malom zaváhaní som prešla k stolu a sadla si, na vedľajšiu stoličku som bez zaváhania položila kabelku a preložila si nohu cez nohu.
Bianchi sa neunúval ani postaviť a keď som si ho od hlavy prešla až k stolu a naspäť ani sa nepohol. Každým jedným kúskom svojej existencie dokazoval, že bol pripravený na všetko. Tmavé, elegantne začesané vlasy, dokonalo padnúci oblek a len minimum vrások vzhľadom k jeho veku o niečom vypovedali.
,,Nemyslím si, že chcete verejnú podporu rodiny Montenegro v najbližších voľbách, tak čo pre vás môžem urobiť?" Hlas sa mi netriasol aj keď som nevedela či som zvolila správne slová, mala by som sa mu podlizovať tak ako všetci?
,,Prezentujem sa ako konzervatívny kanditát, nemyslím si, že by to prospelo v môj prospech." Jeho hlas znel inak ako z médii, priznávam, že v politickej scéne som nebola ako doma o to viac ma prekvapilo, že práve on mal záujem o stretnutie so mnou, ,,Bohužial neprijmem iný záver volieb ako moje víťazstvo a i keď prieskumy hovoria v môj prospech nechcem to nechať len v rukách osudu."
,,Myslela som si, že máte vašim voličom toho viac čo ponúknuť." Nie nemyslela pretože úprimne neviem čo ponúka ale keď sa oprel do stoličky a venoval mi celú svoju pozornosť vnímala som to ako malé víťazstvo ja.
,,Slečna Montenegro obaja vieme aké služby pre svojich klientov ponúkate a preto sa na vás obraciam. Očakávam stopercentý účinok a disktrétnosť nie nevyžiadané poznámky." Prehovoril a ja som len pozdvihla jeden kútik pier, začínala som si to užívať viac ako som si myslela.
,,Takže keď teoreticky." Dávala som si záležať na zdôraznení toho slova, ,,viete o ponuke služieb skúste mi povedať vašu predstavu a kedže sa bavíme iba teoreticky, nebojte sa byť konkrétny."
,,Teoreticky môj najväčší súper je pán Giuseppe Rossi ešte aj meno má hlúpo talianske a teoreticky nechcem aby moju kandidatúru tá jeho liberárno-národná politika ovplyvňovala. Teoreticky chcem aby jeho preferncie klesli, teoreticky sa na každého nájdete nejaký aktuálny alebo aj pokojne neaktuálny škandál a chcem aby ste neprestali až kým nebude iný kanditát ako ja."
,,Takže by vašej kandidatúre prospelo keby pán Rossi tú svoju kandidatúru stiahne."
,,Teoreticky."
Z budovy som vychádzala z úsmevon až do momentu kým som nebola až na ulici kde na mňa čakal Abian, opretý o moje auto so založenými rukami. Úsmev mi zliezol z tváre a pretočila som očami, dostatočne viditeľne na to aby sa na tom pousmial. Odignorovala som to a sadla si naspäť do auta, chcela som byť chvíľu sama. Chcela som si prehrať moju prvú obchodnú schôdzku a začať premýšľať ale Abianova prítomnosť mi to nedovolovala.
,,Si v poriadku?" Pozeral sa na mňa, skoro až do mňa a ja som sa mu nemohla pozerať do očí.
Nech som robila čo som chcela vedela som, že nenávisť nie je to jediné čo cítim.