Monsters

Jeho trápenie

Sedela som v aute ešte niekoľko minút potom ako som zaparkovala, potom ako som vypla motor a dúfala že Abian vystúpi. Namiesto toho sedel v tichu vedľa mňa. Prečo?
,,Kedy si zistil kto som?" To ako tá otázka zo mňa vyletela bolo až trápne. ,,Kedy si zistil, že nie som Julliet ale dcéra muža, kotrého si zabil."
,,Ja-." Zasekol sa a pozrel sa na mňa ale hneď odvrátil pohľad a načiahol sa za kľučkou na dverách. Teraz je ochotný vystúpiť? ,,Nie je vhodná doba na takýto rozhovor."
Vybehla som z auta len preto aby sme zastavili pred hangárom. ,,Ako myslíš, že nie je vhodná doba? Máš naplánované kedy je vhodná doba na pravdu?"
,,Ešte stále ma nenávidíš." Povedal to ako samozrejmosť a ja som skoro vyhŕkla, že to tak nie je. Neviem čo k nemu cítim ale nie je to nenávisť, je tam kúsok pochopenia i keď prebíja to pocit, že sa mu chcem vyhýbať. Pretože je pre mňa strašne ťažké ho nenávidieť.
,,Nie je to také ľahké." Bolo jediné vysvetlenie, na ktoré som sa zmohla. ,,Chcem vedieť ako dlho som bola za hlúpaka." Len som mykla plecami a vykročila som dnu.
Nevedela som či je správne mať pri tomto rozhovore svedkov preto keď som nikoho dnu nenašla odľahlo mi, Abianovi trvalo kým vošiel dnu. Boli sme tu sami.
,,Nikdy som si nemyslel, že si hlupák, Khira." Prečo moje meno z jeho úst znelo tak ako prví krát? Zhodila som si sako z pliec a prehodila ho cez gauč takže som zostala iba v čiernom tope.
,,Vodu?" Prešla som k linke len aby som sa mu vyhla, chcela som vedieť pravdu ake teraz som mu odmietala čeliť.
,,Vedel som kto si. Vtedy na tých schodoch som presne vedel kto si a čo si prišla urobiť."
,,A aj tak si ma zobral k sebe domov a podal mi do ruky zbraň."
,,A ty si ma nezastrelila, viem si predstaviť ako moc si chcela ale aj tak si spustila ruku a uzavrela si so mnou dohodu."
V mysli som sa vrátila do toho dňa do jeho domu, do jeho kancelárie a pochopila prečo, podceňoval ma. Vedel, že som ho prišla zabiť a aj tak mi dal nabitú zbraň.
Keď moja ruka inštiktívne vyhľadala moju zbraň a ja som na ruke pocítila chlad z kovu usmiala som sa.
,,Myslel si si, že ťa nedokážem zabiť však? Preto nie je vhodná doba na pravdu." Namierila som na neho zbraň. Úplne ju odignoroval a aj tak ku mne pristúpil. Malo zmysel na neho mieriť zbraň keď už toľko krát sa pozeral do jej hlavni? ,,Využívaš situáciu vo svoj prospech. Vyčkávaš? Kým bude vhodná doba aby si sa zbavil konkurencie, však? Preto sa stále motáš okolo?"
,,Chceš ma zabiť? Prosím urob mi láskavosť. Zbav svet mojej skazenej existencie."
,,Prečo si ešte stále tu?"
,,Pretože si neviem pomôcť a nechcem byť nikde inde." Pristúpil ešte bližšie a do ruky zovrel hlaveň zbrane aby si ju namieril priamo na srdce. Čo sa to kurva deje? ,,Ak mi neveríš, stlač spúšť. Zastrel ma a ukonči moje trápenie. Khira, zastrel ma." Hlas mal pokojný, tichý a rozvážny. Naozaj ma žiadal aby som ho zabila?
Chcela som ustúpiť ale pohol sa so mnou, zbraň sa mu zarývala do kože a keď som od toho miesta odtrhla oči aby som sa pozrela na jeho tvár, uprene na mňa hľadel, ,,Zastrel ma." Jeho hlas sa mi vryl do kože, teraz nebol tichý a rozvážny. Toto bol rozkaz.
,,Prečo?" To ako sa jeho telo tlačilo na mňa mi zastavovalo myseľ. Nedokázala som racionálne premýšlať a priala som si ho cítiť všade. Pokožka mi pnula pod všetkou tou energiou, pozeral sa uprene na mňa a medzi nami bola iba odistená zbraň. V mysli som si opakovala kto Abian je, neprijateľ.
,,Pretože to už viac nevydržím, zbav ma môjho trápenia Khira." Znelo to ako želanie, prosba a ja som bola jediná kto ju mohol vyslyšať, keď som zložila zbraň priblížil sa ešte viac. Jeho pevné telo sa tlačilo na to moje, na chrbáte ma studila stena. Jemne sa dotkol mojej brady a donútil ma ju zdvihnúť ešte o kúsok viac. Naklánal sa nado mnou a náš dych sa miešal, nebol medzi nami ani kúsok priestoru ale aj tak som mala pocit, že nás delí priepasť. Moje srdce bilo akoby malo odhlaliť všetky túžby. ,,Zbavíš ma môjho trápenia, Khira?" Jeho hlas mnou rezonoval, cítila som ho všade a rozumela čo sa pýta. Keď ruky položil na môj bok a jednou zišiel až k môjmu stehnu, ktoré nadvihol zahryzla som si do spodnej pery. Cítila som jeho pevný dotyk.
Vedela som, že robím chybu ale keď som sa načiahla za jeho bradou a pritiahla si ju k sebe, myslela som, že sa zbláznim. Telom  mi prebehol prúd čistej energie keď sa naše pery dotkli.
Ja.... Jaa- prestala som premýšlať, najprv to bolo jemné, pomalé ale keď sa natlačil ešte viac ku mne z úst mi vyšiel tichý ston, jeho rozkrok sa trel ku mne na tom správnom mieste a ja, moja existencia bola limitovaná iba na neho pery, bozkával ma a nárokoval si ma. Preskúmaval každý kúsok môjho teľa a keď mi podoprel aj druhú nohu ocitla som sa vo vzduchu. Nebolo miesto kam by som spadla pretože ma držal tak pevne až som sa čudovala, že necítim bolesť, akoby sa bál, že si to rozmyslím. Rukou som mu prešla k hrudi, dotkla som sa jeho pokožky a pomaly som prešla až ku krku a zaborila ruku do jeho vlasov. Potiahla som ho za ne a z úst sa mu vydral čistý zvierací ston, v rukách zvieral môj zadok a keď si ma rukami pritlačil k rozkroku odtrhla som sa od jeho pier a vzdychla som. Nezaváhal ani na sekundu a na krku mi nechával mokrú cestičku, v ten moment som prestala existovať a z ruky som spustila tú hlúpu zbraň a dopadla na zem, ani jeden sme sa nemohli.
,,Abian." Medzi vzdychmi mi z úst ušlo jeho meno, tón môjho hlasu bol zafarbený túžbou.
,,Ak chceš aby som prestal, povedz to a ja prestanem. Budem trpeť ako pes ale kvôli tebe prestanem."
Namiesto odpovedi som sa znova vrhla na jeho pery pretože som vedela, že môj hlas nebude dostatočne pevný na žiadnu odpoveď.