,,Za pár minút bude hotové jedlo. Bež do spálni." Mykol hlavou.
,,Dobre." Prikývla som a bežala do našej izby.
Vošla som a sadla si na posteľ. Vonku bola takmer tma ale pri pohľade cez okno, som videla vďaka bielemu snehu tiene. Najprv sa vznášali vo vzduchu ako čierny dym až sa napokon sformovali do monštier.
Striaslo ma pri pomyslení, že by sa mohlo Navarrovi niečo stať. Bez pohnutia som tŕpla, kým neprišiel do izby. Zjavil sa vo dverách s prenosným stolčekom do postele a na ňom mal dva taniere plné jedla, džbán pomarančového džúsu a dva poháre.
,,Nesie sa večera, slniečko." Zatvoril nohou dvere a položil stolček na posteľ.
Pozrel do okna, priamo na tiene, ktoré prahli po tom aby nám ublížili a zamračil sa. Podišiel k oknu, zastrel závesy tak, že nezostalo ani kúsok miesta, odkiaľ by sme videli von a zamkol dvere. Z jednej skrinky vytiahol plné vrece sviečok a zapálil všetky po celej miestnosti.
,,Mal by som sem kúpiť televízor," usmial sa ,,ale vždy som sa tu pozeral na výhľad. hory, les a tak."
,,Televízor stačí v obývačke. Tu môžeme robiť iné veci ako pozerať televízor." Zachichotala som sa.
,,To je pravda. Musíš mi potom ukázať, čo máš na mysli." Pobavene na mňa žmurkol.
Bola som šťastná, aj napriek podmienkam, v ktorých sme boli. Navarro mi dával najväčší luxus, ktorý mi mohol dopriať v tejto situácii. Cítila som sa tu ako v bavlnke ale predsa to bolo určitým väzenie, útek a skrývanie.
Nevedela som sa dočkať toho dňa, keď spolu budeme tráviť čas bez toho aby sme sa stále museli obzerať, či nám na krk nedýchajú tiene.
Večera bola úchvatne chutná a najedli sme sa do plna. Navarro zjedol ako prvý a ľahol si. Ruky si založil za hlavou a sledoval ako jem.
,,Čo tak pozeráš?" Zostala som nesvoja.
,,Si strašne zlatá." Zasmial sa.
,,Ale netrep." Hodila som doňho jeden malý vankúš.
,,Je to pravda!" Bránil sa.
Položila som tanier na stolček, napila sa posledného džúsu a skôr ako som sa stihla postaviť, Navarro držal stolček v rukách. Položil ho vedľa posteli a opäť si ľahol. Vzal paplón a pobúchal rukou po prazdnom mieste vedľa neho. Chcel aby som si k nemu ľahla. Chcel sa túliť.
Cítila som na svojom tele únavu. Bolo to náročné neukazovať to. Telo Boha potrebuje mágiu a bez nej sa telo stáva smrteľné. Bolo to vyčerpávajúce a o to horšie, že sme boli na mieste, kde je sneh a žiadne slnko. Potrebovala som ho k dobíjaniu ale toto bolo podstatnejšie. Navarro sa musel uzdraviť.
Nasledujúce ráno som sa zobudila ešte viac unavená ako som išla spať. Pociťovala som bolesť hlavy a malátnosť. Ľahla som si naspäť a snažila sa opäť zaspať.
,,Dobré ránko." Usmial sa Navarro.
Otvorila som oči a videla jeho rozospatú tvár.
,,Dobré ráno," pousmiala som sa ,,ako sa cítiš?" Spýtala sa.
,,Dobre," vtiahol ma do objatia ,,pôjdeme dnes na prechádzku? Rád by sa ťa vzal na jedno miesto kúsok odtiaľto."
,,Môžeme ísť." Šepla som.
,,Deje sa niečo? Máš lesklé oči. Plakala si?" Spýtal sa zaujato.
,,Nie, neboj. Len ma bolí hlava. Nič viac." Pousmiala som sa a sadla si.
,,Naozaj?" Venoval mi všetkú pozornosť.
Bolo vidieť ako si o mňa robil starosti ,,dám ti tabletku od bolesti." Vyskočil z postele.
,,Nie, netreba. Ono to prejde. Je to len z toho, že nemám dostatok slnka." Postavila som sa a pomaly prešla k môjmu oblečeniu.
Navarro na mňa škaredo pozrel a očami sa ujisťoval, že som v poriadku. Premeriaval si ma a snažil sa zistiť, či hovorím pravdu.
,,Ak ťa to neprejde alebo sa to zhorší, dáš mi vedieť, dobre?" Vzdychol.
,,Dobre. Nerob si starosti. To určite prejde." Obliekala som sa do sivej snehovej kombinézy.
,,Na raňajky pôjdeme do neďalekej dediny. Robia tam tú najlepšiu horúcu čokoládu na celej Zemi." Hovoril nadšene a obliekal sa.
Niekoľko desiatok minút trvalo, kým sme sa dostali do najbližšej dedinky, s názvom Stavanger. Nórsko bolo naozaj čarovné ale pokiaľ tu nemám nad posteľou znak slnka, nemôžem tu zostávať. Je to príliš vyčerpávajúce.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Dedinka vyzerala priateľsky a útulne. Pripadalo mi, že ľudia tu žijú pokojný život a veľmi mi to pripomínalo môj dom v Grécku. Vynárali sa vo mne rovnaké pocity ale teraz som bola ešte šťastnejšia, pretože som mala Navarra po svojom boku. Jedného dňa by som ho chcela vziať a ukázať mu to tam.
Usadili sme sa vyjednajú malej kaviarni rovno pri okne aby sme mali krásny výhľad na zasneženú ulicu. Miestnosťou rozvoniavalo čerstvo pečené sladké pečivo a ihneď sa mi v ústach zbiehali sliny na poriadne veľký škoricovo maslový croissant posypaný cukrom.
Moje želanie sa splnilo. Navarro mi objednal všetko, čo mi na očiach videl a ešte viac. Ten muž bol naozaj dokonalý a starostlivý. Ani nechápem, že robotu dal úplne bokom a stará sa len o naše bezpečie počas toho ako sme uviazli medzi smrteľníkmi.
