Sárin pohľad
Ocitla som sa na pláži, sadla si do piesku a pozerala sa na západ slnka. Bolo to niečo úžasné. Zrazu za mnou peišiel Michael. Sadol si velda mňa a objal ma. Užívala som si to. No zrazu sme sa ocitli v mori na lodi. Neviem ako ale neriešila som to. Plavili sme sa po mori. No zrazu začalo neskutočne veľa pršať, blízkalo sa, vlny boli silnejšie a silnejšie. Zrazu sa loď ponorila pod vodu. Nič som nevidela snažila som sa dostať nad hladinu. Len tak tak som vyplávala s takej hĺbky. Ale počkať! Kde je Mikey?! "Mikey kde si!? Mikey!? Mikey!?" kričala som na neho. Strašne som sa o neho bála. Vyplávala som na breh. Lahla si bezmocne na piesok čo tam bol. Ráno som sa zobudila vedla Michaela ležať na pláži. Úplne premočený. "Mikey strašne som sa o teba bála" povedala som a pozrela sa na neho. "Mikey!? Mikey!?" dala som hlavu k jeho hrudníku. Ale čo to?! Nepočula som tlukot srdca. "Nie Michael niee!!" zvískla som a rozplakala sa.
Posadila som sa na posteľ zo slovami:" Uff bol to len sen, ešte že tak"
Vstala som s postele obliekla som sa a zavolala Michaelovi:
"Ahooj"
"Ahooj"
"Neprišiel by si ku mne? Je mi tu smutnoo"
"Okey za 10 minút som u teba. Pa Milujem ťa"
"Pa aj ja teba"
S týmito slovami som zavesila a šla si pustiť TV. Nič tam nešlo len reklami, reklami a čo ešte? Reklami. Počula som zazviniť tvonček. Šla som otvoriť. "Ahooj Michael" pozdravila som Michaela a silno ho objala, tisli sa mi slzi do očí. "Ahooj" odzdravil ma Michael pozrel sa mi na tvár. "Čo sa stalo? Prečo plačeš?"
Spítal sa ma a vošiel dnu, hladil ma po vlasoch a obímal silnejšie a silnejšie. "Mne sa sníval sprašný sen" povedala som Michaelovi zo slzami v očiach. "Aký?" spítal sa ma. "Snívalo sa mi že som o teba prišla a už navždy" keď som to dopovedala rozplakala som sa ešte viac. "Neboj bol to len zlý sen" takto ma utešoval Michaeleď zrazu v tom zazvonil telefón. Neznáme číslo. Zdvidla som to zo slovami:"Haloo". Telefonovala som a Michael sa na mňa len pozeral. Zrazu som sa rozplakala. A v tom som položila telefón. "Čo zasa plačeš? Čo kto to bol? Čo sa stalo?" pítal sa ma Michael. "V-volali mi z n-nemocnice" odpovedala som a rozplakala sa ešte viac. "A čo ti povedali?" spítal sa ma. "Že Christi-tine vč-era večer zom-mrela" rozplakala som sa a dala som hlavu na Michaelov hrudník. "Neboj čo sa stalo to sa stalo čas už nevrátíš" povedal Mikey, hladil ma po hlave a utešoval ma. Ja som stále plakala. Zavolala som Adele že pôjdeme navštíviť Caroline. Spítala sa ma že a čo Christine? Ja som sa rozplakala a len horko ťažko som jek odpovedala že jej to poviem ale nie cez telefón.
Adelin pohľad
Zavolala mi Sarah že sa stretneme aj s Michaelom a pôjdeme pozrieť Caroline. Povedala že mi niečo dôležité musí povedať ale až keď sa stretneme. Súhlasila som s ňou. Stretli sme sa a zbadala som že sarah plače. "Čo ti je? Prečo plačeš?" spítala som sa jej a položila svoju ruku na jej rameno. "Ch-ch-ch-r-r-isti-ine z-z-z..." Sarah to nestihla dopovedať pretože Michael ju zastavil. "Christine zomrela. Pred chvíľkou Sarah volali z nemocnice" povedal Michael a pozrel sa na mňa. "Čože!?" zvískla som zo slzami v očiach. Zrazu som sa rozplakala. Spolu zo Sarah sme plakali a Michael nás držal oby dve okolo pása a šli sme do nemocnice. Keď sme vošli dnu Michael sa spítal kde je Caroline. Povedala že na izbe 7. Tak sme šli na izbu 7. Vošli sme dnu a rozutekali sa ku Caroline. Silno sme ju objali a plakali jej v náručí. "Prečo plačete?" spítala sa nás vystrašeným hlasom. "Christine zomrela" odpovedal Michael pretože vedel že my by sme sa zakoktali. "Čo!?" zvískla Caroline a rozplakala sa tiež. Do izby vošla zdravotná sestra. Sadla si na stoličku a rozprávala o tom, že Caroline mala veľké štastie že to prežila a že keď chceme sa môžeme pozrieť na Christinine mŕtve telo."Nie ďakujeme ale chceme si ju pamätať živú" odpovedal Michael. Sestra pdikívla hlavou a odišla preč. Šli sme domou aj s Caroline.
Sárin pohľad
Keď som prišla domou na stole som mala obálku. Otvorila som ju a v nej bol oznam o tom ,že Christine má zajtra pohreb. Šla som do mojej izby a pozerala sa na staré fotky s Christine. Plakala som. Zavolala som Adele či prídu aj s Caroline k nám, že by sme sa pozreli na niaky film. Súhlasili. Ani nie o 5 minút prišli ku mne. Vošli dnu a silno sme sa objali. Pustila som niaky film. A pozerali sme. Priniesla som popcorn a coca-colu. Keď sme sa dopozerali na film spítala som sa ich či pôjdeme zajtra spolu na Christinin pohreb. Povedali že áno. Rozprávali sme sa o Christin a pozerali si fotky. Bolo nám to lúto ale zároveň sme boli radi, že to Caroline prežila.
Rozlúčili sme sa spolu a oni šli domou. Ja som sa šla osprchovať. Vnímala som ako po mne stiekajú studené kvapky vody. Premýšlala som o Christine. Veď vo sprche sa premýšla najlepšie. "Prečo som tam za nimi nešla!? Prečo som niečo neurobila!? Prečo som tam stála ako teliatko a nič som neirobila!?" nadávala som sama sebe aj keď som vedela , že je to zbytočné. Vyšla som zo sprchy, podala si osušku a šla si obliecť pyžamo a spať. Lahla som si do postele ale nič. Nemohla som zaspať stále som si vyčítala to , že som nič nespravila keď sa Christine rozbehla cez cestu. No napokon som zaspala. Ani neviem ako.
----------------------
Takže Ahooj. Po dlhej dobe zasa časť. Prepáčte že dlho nebola ale zase sa idem vyhovárať na to, že som nemala čas ☺. Noe žo som nemala čas proste som lenivá písať. A dakujem vám za viac ako 500 readu. To je úsžasné. Niem že to nie je vela ale pre mňa je to veľký úspech. Ale čo to vravím veď ja som sa radovala aj zo stovky. A osptavedlnujem sa vám za chyby.
Takže Ahoooj.
Ps.: 1034 slov.
