Lay Down {L.T.}

Prológ

Tento príbeh chcem venovať lepenkapa ako prvej čítateľke a najúžasnejšej osobe pod slnkom.

Sedel na tvrdom chladnom kameni betónového múrika sledujúc hviezdy na čírom nebi - počasie bolo chladné, ale neodradilo ho to od jeho činnosti. Malý voz, Veľký voz a v neposlednom rade Mesiac bol ten, ktorý mu osvetloval tvár, ktorý do jeho očí vháňal akúsi nádej. Stratil všetko.
Prišiel o každý kúsok svojho srdca a nikdy sa nepokúsil ho znovu poskladať. Sedával na tomto múriku každý večer a bezmyšlienkovite sledoval hviezdy, ktoré sa mu každú noc zdali svetlejšie.
Hviezdy boli svetlejšie, ale jeho život čím ďalej tmavší - padal do temnoty a nebol človek, vec, alebo živý organizmus, ktorý by mu s tým pomohol. Možno, že by sa taký aj našiel, ale on nechcel. Odmietal. Vždy odmietal.
Keď mal osem rokov toto všetko sa začalo. Márne sa s tým snažil bojovať, celých desať rokov sa s tým snažil vysporiadať, ale nedokázal to. Nie žeby to nedokázal, ale on nechcel, tak ako nechcel pomoc od žiadneho človeka, či živého organizmu. Nechcel, a to bola vec, ktorú hovoril často.
Vyslovoval to v mnohých situáciach, či pri vyučovaní, keď sa ho profesorka pýtala na zadanie, či už mu jeho opatrovateľka, ako ju kedysi nazýval, ponúkala jedlo, on proste nechcel, a nikto to nedokázal pochopiť.
Blúdil po tomto svete bez duše, bez pocitov a nevedel sa vyhrabať na povrch. Cítil, že to dlho nevydrží, že nutne potrebuje niekoho, kto mu bude oporou. Chcel to, áno, konečne niečo chcel, ale nevedel čo, ani koho. Vedel len, že to potrebuje a bol rozhodnutý, že to nájde.
Louis Tomlinson, chlapec, ktorý nič nechcel ale zároveň všetko potreboval a rozhodol sa to všetko nájsť.

Lay down. {L.T.}