Lay Down {L.T.}

6. Rise

You can't go to bed without a cup of tea
Maybe that's the reason that you talk in your sleep
And all those conversations are the secrets that I keep
Though it makes no sense to me. - Little Things

-2.12.2013-

Obdobie vianočných sviatkov sa pomaly začína, ľudia sa smejú, sú šťastní, vykupujú obchodné centrá a rozmýšľajú ako tento rok strávia Vianoce. On nie. Od roku 2003 vianoce odmieta. Bez nich to nie je ono. Pamätá si keď ako sedem ročný oslavoval svoje posledné Vianoce. Bol ešte dieťa, stále veril na Santa Clausa a vždy vysedával pred krbom v obývačke a čakal, že sa zjaví. Znovu to bolo len v jeho predstavách, tak ako to, že sa raz dotkne hviezd. Ale vtedy v to veril.
V očiach mal iskričky z jasného ohňa oproti jeho tvári a okolo neho behala jeho malá sestra. Lottie mala vtedy čerstvý jeden rok a asi dva mesiace dozadu sa naučila chodiť. Ničila všetko, čo jej prišlo pod ruku a tak nečudo, že keď prešla okolo Louisa, zastavila sa a začala ho ťahať za vlasy. Nič si z toho nerobil, miloval svoju sestru, a ak bolo ťahanie jeho vlasov to, čo ju robilo šťastnou a rozkošnou, nechal si to. Na sedemročného chlapca mal dosť rozumu - hovorili mu to rodičia, učitelia ale aj kamaráti, ktorých vtedy ešte mal. Vedel čítať lepšie ako každý v triede, vedel vypočítať príklady z matematiky, ktoré sa počítali o ročník vyššie.
Včera oslávil siedme narodeniny. Od Charlotte dostal uslintanú pusu na pery, čo mu prišlo vtipné a nechutné, ale aj tak ju mal rád. Od rodičov, vraj za poslušnosť, dostal malý keyboard, na ktorom sa v budúcnosti mal naučiť hrať. A aj naučil.

Sedel za klavírom, o trochu väčším, ako bol jeho prvý keyboard a vlasy mu padali do tváre. Prerívane dýchajúc, prstami jemne hladiac klávesy, sa nechal unášať hudbou. Miloval hru na klavíri - bolo to niečo, pri čom zabudol na všetko a vyprázdnil si myseľ. Dnes tomu tak nebolo. Po mysli mu behala ona, ako inak tak ako stále, a on začal hrať rýchlejšie. Ani raz sa mu nezaplietli prsty a Moonlight sonata od Beethovena sa vznášala vo vzduchu. Vedel ju hrať profesionálne, práve ona bola prvou skladbou, ktorú sa naučil hrať ako malý chlapec na svojom keyboarde. Hrával ju rád. Len dnes mu pýlila uši. Neuvedomoval si, že to ona a nie skladba, mu prekáža. Nevedel ju vyhnať z mysle. Jej zelené oči, ružovkasté líčka a v neposlednom rade jej dokonalé, po malinách voňajúce kučeravé vlasy. Odvtedy, čo navštívila jeho domov, s ňou nebol. Nechodil do školy, vyhýbal sa všetkým, dokonca aj Katherin. Evelyn sa mu snažila dovolať, písala mu každý deň SMS či je v poriadku, ale nikdy neprišla k nemu domov. Dodnes.

,,Hráš krásne Louis." Mykol som sa a rýchlo som zabuchol klávesy. Prehrabol som si vlasy, ktoré mi počas hrania padli do tváre a otočil som sa.

,,Čo tu robíš?" Zamračil som sa a pomaly som kráčal do kuchyne - potreboval som sa napiť.

,,Prišla som ťa pozrieť. Dva týždne ma ignoruješ a-"

,,Nehovor mi, že som nedostupný Evelyn. Snažím sa, dobre?" Z chladničky som si vybral pomarančový džús a nalial som si ho do priesvitného pohára. Kývol som na ňu, či si dá a ona kladne pokývala hlavou. Nalial som aj jej a podal som jej pohár do rúk.

,,Tvoje snaženie sa, je nechodenie do školy a nedvíhanie telefónov? Ale to nie je to, prečo som prišla, nechcem sa hádať Louis." Povedala kľudne a sadla si na barovú stoličku. Ja som sedel na kuchynskej linke a v pomalých intervaloch som hojdal nohami.

,,Prečo si teda tu?" Spýtal som sa a napil som sa džúsu. Stále som sa neusmieval, nemal som dôvod. Aj keď ona bola môj jediný dôvod na úsmev. Myslel som si, že keď nebudem chodiť do školy, a Katherin budem klamať, že sa necítim dobre, tak na ňu zabudnem; nebudem na ňu myslieť v tom smere - ale stal sa presný opak. Zamiloval som sa do nej ešte väčšmi.