Lay Down {L.T.}

7. Rise

Baby you got me sick
I don't know what I did
Need to take a break and
figure it out, yeah
Got your voice in my head
Saying let's just be friends
Can't believe the words came out of your mouth. - Heart Attack

,,Mali by sme ísť." Usmial som sa jej smerom a ona prikývla. Spoločne sme sa postavili a v tichosti sme kráčali po drevených latkách móla. Slnko už bolo na obzore, hrialo naše dlane, ale aj tak bolo niekoľko stupňov pod nulou.

//

,,Ďakujem ti Louis." Otočila sa na schodoch verandy a jemne sa usmiala.

,,Za čo mi ďakuješ Evelyn?" Spýtal som sa nechápavo a ruky som si zastrčil do vreciek. Stál som pred jej domom a nechcel som sa pohnúť ďalej - nedokázal som to. Len tak som stál za bránou a pozeral som sa do zeme.

,,Za to, že si mi to povedal. Za to, že mi dôveruješ, ale hlavne za dneskajší deň." Usmiala sa a ja som mal chuť rozbehnúť sa k nej a objať ju. Tak veľmi som bol do nej zamilovaný.

,,To je-"

,,Elizabeth, kto to je?" Počul som tvrdý hlas jej otca; hádal som, že otca; a zdvihol som svoj pohľad. Zimomriavky som mal po celom tele - pôsobil autoritatívne. Bál som sa ho.

,,T-o je Louis oci, môj kamarát." Zakoktala sa a už sa na mňa nepozrela. Asi som nebol jediný, čo z neho mal strach.

,,Už sa tu nikdy neukazuj chlapče, toto je naše územie." Zavrčal mojím smerom a Evelyn ho pobozkala na líce- ľúbila ho; láska k nemu jej sršala z očí.

,,Prepáčte." Šepol som a vycúval som z brány, následne utekajúc domov. Elizabeth - nádherné druhé meno, pre nádherné dievča. A taktiež meno jej matky.

-22.12.2013.-

,,Louis?" Počul som krik z chodby a so zatvorenými očami som sa vykopal z postele.

,,Zase nie si v škole?! Je to posledný deň." Povedala tvrdým hlasom a darovala mi pohlavok. Jemne som pootvoril oči a nahlas som si zývol. Znovu mi dala pohlavok.

,,Smrdí ti z úst Louis, ruka sa dáva pred ústa, nepotrebujem umrieť z tvojho ranného dychu." Pretočil som očami, ktorými som ešte ledva videl a prešiel som do kúpeľne, následne si na kefku vytláčajúc pastu a čistiac si zuby.

,,Prečo nie si v škole?" Znovu sa spýtala a oprela sa o dvere v kúpeľni, sledujúc ma ako si čistím zuby. Pozrel som sa na ňu v zrkadle a pohodil som plecami.

,,Lebo nechcem."

,,Zase sme na začiatku?" Povzdychol som si a kefku som po opláchnutí položil do pohárika na umyvadle.

,,Nie Katherin. Len sa mi nechcelo ísť do školy posledný deň." Zamračila sa a ruky si skrížila na hrudi.

,,Posledný deň?! Nebol si tam už dva týždne! Podporovala som ťa, kryla som ťa a tvrdila som, že si chorý a nemôžeš prísť! Snažím sa Louis, ale ty mi nepomáhaš!" Kričala a hádzala pri tom rukami. Zachoval som si tvár bez emócii a venoval som jej tvrdý pohľad.

,,Nemôžeš len tak vynechávať školu. Potrebuješ sa vzdeláva-"

,,Milujem ju kurva dobre?! Nechcem tam chodiť a pozerať sa ako ma ignoruje a ani si ma nevšíma! Bol som tam dva dni minulý týždeň a ja som to nezvládal, dobre?" Začal som kričať a rozčulovať sa, ale pri konci som stíchol až som koniec zašepkal.

,,Nevedela som, že si ť-"

,,To je to Katherin! Nevedela si, ale budeš ma súdiť. Súdia ma všetci, nechcem to aj od teba. Si jediná osoba, ktorá mi zostala." Povedal som zúfalo a dokonca som zakňučal; ako malý zatúlaný psík, ktorého predali inej rodine a odtrhli ho od matky. Tak som sa cítil - nechcený, nedôležitý, ale hlavne zneužitý.