Lay Down {L.T.}

10. Rise

Going faster than a million miles an hour
Trying to catch my breath some way,
somehow - Infinity*

-9.1.2014-

Znovu, tak ako každý večer sedel za obrovským klavírom a prsty mu behali po klávesách. Bol šťastný. Ubehlo pár dní, odkedy jej povedal, že by o ňu stál. Nič ho neťažilo, cítil sa voľný a preto aj hra na klavíri išla ľahko.

Pri hre bol vždy vážny, snažil sa vžiť do hry, ale dnes nie. Sedel vzpriamene, usmieval sa a sústredenie mal na bode mrazu. Ale aj tak si hru užíval, síce mu prsty utekali kade tade. Myslel na jej dokonalý pohľad, po to ako jej zdelil svoje túžby - to ako na neho pozerala ho robilo šťastným a dodávalo mu to akúsi nádej. Leskli sa jej oči a on si zakázal pozrieť dolu - sledoval ohňostroj a v ušiach mu hučali šťastné výkriky ľudí. To len ona nevnímala, vyzerala omámene. Mapovala si každý kútik jeho tváre a nedokázala prestať. A jemu sa to páčilo.

Znovu sa prichytil pritom, že sa usmieva a nedokáže prestať. Zajtra mala začať škola, no aj tak sa usmieval. Tešil sa a naozaj veľmi, pretože tam bude Evelyn.

-10.1.2014-

,,Louis k tabuli!" Vykríkla profesorka matematiky s pohľadom zabodnutým v triednej knihe. Sedel som na mieste a ani som sa nepomohol - nie preto, že by som nechcel, naopak chcel som, ale nevedel som, či tým Louisom myslela mňa. Mali sme v triede troch Louisov a mňa vyvolávala málo kedy, pretože som vždy odmietol sa vôbec postaviť. Evelyn sa ju snažila prebodnúť pohľadom, aby si ju všimla a aby nám dala vedieť koho mala na mysli. Takto sa len zbytočne naštve ako vždy a bude kričať, že ju nerešpektujeme a nepočúvame jej príkazy.

,,Pani profesorka, mysleli ste mňa?" Opýtal sa blonďavý chalan s hrubými čiernymi okuliarmi sediaci pri okne a pomaly sa postavil. Louis Abergerg - chalan, ktorého v tejto triede nikto okrem Jeremyho Brada nevie vystáť. Typický šprt so všetkým, čo k tomu patrí.

Pretočil som nad ním očami, za čo ma Evelyn kopla pod stolom. Venoval som jej spýtavý pohľad.

,,Nebuď hnusný, náhodou je milý a slušne sa opýtal." Znovu som pretočil očami a radšej som sa pozrel naspäť na profesorku. Tá už ma prebodávala pohľadom a na Louisa sa ani nepozrela.

,,Nie Abergerg, myslela som Tomlinsona." Zavrčala dosť nepríjemne nato, aby som sa zamračil a pomaly kráčal k tabuli. Nadiktovala mi, asi si myslela, že ťažký, príklad a ja som sa pustil do výpočtu.

Trvalo mi to pár minút, občas som sa pozrel za seba a videl som jej povzbudivé pohľady. To ona mi to uľahčovala, cítil som, že to robím pre ňu a nie pre niekoho iného. Ani pre seba, to určite nie.

Keď som to všetko vypočítal, odložil som fixku na držiak na tabuli a otočil som sa tvárou k triede. Niektorí mi venovali škaredý pohľad a niektorí zbesilo opisovali všetko, čo som napísal. Usmial som sa jej smerom a ona na mňa žmurkla. Žalúdok sa mi stiahol a úsmev mi zamrzol na perách - bolo to také iné gesto, ja neviem, cítil som sa inak.

,,Tak sa na to pozrime. Louis Tomlinson, prvýkrát pri tabuli, to bude katastrofa." Zašomrala si profesorka popod nos a dlhými krokmi prešla ku mne. Pretočil som očami a všimol som si to isté gesto u Evelyn. Postavila sa pred zapísanú tabuľu a v pár minútach sa jej ústa začali otvárať - bola jasne šokovaná.

,,Je to bez jedinej chyby. Ako si to dokázal?" Opýtala sa roztraseným hlasom a v mysli si určite začala formulovať teórie ako, a kedy som stihol podvádzať. Pokrčil som ramenami a jemne som sa usmial.

,,Prekvapil si ma, dostaneš odo mňa jednotku. Ako som už spomínala tá ti ide do celkového priemeru, hádam ti polepší." Na svojích vysokých opätkoch odkráčala za katedru a nasadila si naspäť kovové okuliare.