Lay Down {L.T.}

4. Fall

I'm half a heart without you
Though I try to get you out of my head
The truth is I got lost without you
And since then I've been waking up to. -Half A Heart

Kráčal po chladnom betóne v studenom vzduchu, ktorý v Doncasteri panoval a slzy mu stekali po tvári. Bol zúfalý, odišiel od nej, od dievčaťa, ktoré ho mohlo zachrániť. Nezvládal to, toto nebol on. Nebol chlapec, ktorý má kamarátov, rozdáva lásku a rozpráva sa s ostatnými ľuďmi, och nie, nebol. On bol tichý Louis, ten Louis, ktorého si nikto nevšímal, s ktorým sa nikto nepúšťal do reči. A taký chcel byť, chcel zostať Louisom, akým bol doteraz, ale prišla ona a pomaly to začala ničiť. Ničila jeho svet, svet v ktorom nežil ale prežíval. Stále padal, dokázala ho nachvíľu podržať a vyčarovať mu úsmev na tvári - stačilo raz spomenúť ich, celú jeho rodinu a on bol zase nazačiatku. Cítil sa stratený, presne tak ako pred pár mesiacmi.

,,Louis?! Preboha Louis, čo sa ti stalo?" Vybehla na mňa Katherin vo svojom ružovom župane a ťahala ma za ruku po príjazdovej ceste až k dverám. Stále mi slzili oči, ale pred ňou som plakať nechcel, robil som to už nespočetne krát a videl som, že ju to ničí. Nechcel som ničiť ľudí okolo seba, ale zároveň som chcel ničiť mňa samotného.

,,Som v poriadku," zachraptel som a vyzul som si topánky, kráčajúc za ňou do obývačky. Hodil som sa na gauč a nohy som si vyložil na operadlo.

,,Jasné, a preto plačeš. Hm? Lou, povieš mi to?" Opýtala sa jemnejšie a sadla si vedľa mojich nôh, hladiac ma po stehne.

,,Katherin, nechaj to tak, prosím," povedal som chladne a na pár sekúnd som jej pozrel do očí; dlhšie by som to nevydržal, zožieral by ma pocit viny.

,,Nie Louis, nenechám to tak. Chcem ti pomôcť." Venoval som jej ostrý pohľad, a pomaly som sa posadil. Smútok vystriedal hnev a ja som sa prestal ovládať.

,,To je to, čo vždy robíš Kath! Snažíš sa mi pomôcť, ale ja tvoju pomoc nepotrebujem! Kurva!" Vykríkol som a postavil som sa na nohy. Videl som jej vydesený pohľad, ktorý s otvorenými ústami sklopila k zemi. Prehnal som to.

,,Pozri Katherin, som čudný a vždy som bol. Nezmeníš to, nezmeníš mňa a ani nikto iný," povedal som jemnejšie, kráčajúc k schodom.

,,Tak mi povedz Louis, ako to, že ona to dokázala!" Zakričala na mňa a v tej sekunde som zastal. Snažil som sa ukľudniť, ona presne vedela o čom hovorí, ale ja som to počuť nechcel.

,,Nič nedokázala, len mi pokazila život!" Kričali sme na seba a jej črty tváre stvrdli.

,,Ty si ho kazíš sám!" A vtedy som to nevydržal. Napriahol som ruku a chystal som sa jej vraziť, ale nedokázal som to. Pozeral som sa do jej vydesenej tváre a moje oči zjemneli; ona tu bola pre mňa. Vždy, každú sekundu môjho života a bola pre mňa schopná obetovať čokoľvek. Týmto som sa jej chcel odvďačiť? Krikom a päsťou do tváre? To som nebol ja.

,,Nechápeš to," vydýchol som a chcel som sa otočiť, ale ona zareagovala skôr - chytila ma za ruku a pozrela sa mi do očí.

,,Je to desať rokov Louis, je čas aby si začal žiť." Pohladila ma po palci a ja som jej ruku vytrhol - nechcel som to počúvať.

,,Ja nežijem Katherin, nedokážem žiť." Sykol som a vyšiel som prvý schod. Jej hlas ma ale zastavil.

,,Ale dokážeš milovať Louis." Usmiala sa a ja som pretočil očami. Netušil som, o čom rozpráva a ani som to nechcel vedieť.

-16.11.2013-

,,Snažím sa prežívať, ale najradšej by som nežil, ani netušíte aké je to bez vás ťažké," potiahol som nosom, prstami hladiac studený mramor, ,,bodaj by ste sa mohli vrátiť, všetko by bolo ľahšie." Tichý vzlyk mi vyšiel z úst. Vrchom dlane som si utrel slzy stekajúce po tvári a následne som sa postavil. Nebol som tu už vyše roka, pretože som to nedokázal. Nedokázal som sa pozerať na ten kameň - bolelo to. Poslednýkrát som ho prstami pohladil a s napísom pred očami som kráčal ďalej.

Tu odpočíva rodina Tomlinsonovcov.

Mark Tomlinson 14. september 1972 - 16. júl 2003

Johannah Tomlinson 25. marec 1973 - 16. júl 2003

Charlotte Tomlinson 4. augusta 1998 - 16. júl 2003

Cintorín, alebo miesto mŕtvych, ako som to nazýval ja, bol v tejto hodine vyľudnený. Bolo niečo okolo pol piatej ráno, a ja sám som nevedel, prečo som sem prišiel - po roku a bez výčitiek. Potreboval som ich vidieť.
Veľké okrúhle lampy mi osvetlovali kamennú cestičku. Na pravej strane som uvidel siluetu človeka a pozeral som sa, či vidím správne. Neveril som na duchov, alebo tak, ale takto skoro ráno tu naozaj nikto nebýval. Podišiel som bližšie a pomaly som začal rozpoznávať črty danej osoby. Gaštanové vlasy siahajúce po lopatky a zelený ruksak na útlom chrbte. Evelyn čupela pred náhrobkom a čosi zbesilo rozprávala, čím viac som sa približoval, tým viac som jej rozumel.

,,Dúfam, že sa ti tam hore páči. Mne tu dole áno, dokonca som stretla jedného chlapca, volá sa Louis a je naozaj fajn. Škoda, že je taký čudný, ale mám ho svojím spôsobom r-"

,,Prepáč, nechcel som počúvať," zaspetkoval som, keď som uvidel ako na mňa hľadí s otvorenými ústami dokorán; asi som ju šokoval.

,,To je v poriadku, už som na odchode." Postavila sa, oprášila si kolená a upravila si ruksak, ktorý jej skĺzal z ramena.

,,Toto je dôvod, prečo si vždy prvý v škole? Chodíš skoro ráno na cintorín?" Opýtala sa, kráčajúc vedľa mňa po spomínanej kamennej cestičke. Slnko pomaly vychádzalo a lampy už boli zhasnuté, čas sa blížil k piatej hodine rannej.

,,Vlastne nie, dnes som tu po dlhom čase prvýkrát," pozeral som sa do zeme, do nosa mi narážala jej prenikavá malinová vôňa. Presne tak voňala, ako maliny.

,,Čo ťa sem priviedlo? Máš tu niekoho?" A vtedy ma znovu zachvátil ten pocit, pocit úzkosti a smútku. Ale tentokrát som odísť nemohol - nechcel som. Bola len zvedavá, dokonca povedala, že ma má rada. Mal som ju aj ja rád?

,,Ja uh, áno mám," prikývol som, aj keď to nemohla vidieť, pretože svoj pohľad upierala na bránu pred nami.

,,Budem hádať, starí rodičia však?" Usmiala sa a venovala mi dlhý pohľad. Napokon som uhol ja a uvedomil som si jej slová. Starí rodičia. Bodaj by mi tu boli len oni.

,,Áno," neklamal som, povedal som jej pravdu, ale nie celú. Nepotreboval som jej ľútosť, nestál som o ňu.

,,Čo budeme robiť? Sú dve hodiny do začiatku vyučovania." Povedala, zároveň otvárajúc pohutnú železnú bránu cintorína. A vtedy ma to napadlo. Snažila sa, mala ma rada a rozprávala sa so mnou. A ja som tentokrát potreboval rozprávať tiež.

,,Stoj." Potiahol som ju za ruku a bez slova som ju ťahal naspäť.

,,Čo robíš Louis?" Zatvárila sa zmätene, ale ďalej sa nechala viesť po kamennej cestičke popri náhrobkoch až k tomu poslednému.

,,To je moja rodina." Hlesol som a ona si ma prezrela celého; zdesenie v očiach nebolo jediné, čo som v nich videl.
Ľútosť - vec, ktorú som od nej nechcel.

Ahojte! Upozorňujem, že netuším kedy sa Louisov nevlastný otec, Mark,narodil preto som si vymyslela náhodný dátum. Toto je predposledná časť, ktorá nesie názov Fall. Už iba jedna a presúvame sa do ďalšej fázy príbehu.

Časť venovaná LeaHoran2001 .