Lay Down {L.T.}

14. Love

Won't you stay till the AM?
All my favourite conversations,
Always made in the AM, yeah - A.M.*

Tóny z pod jeho prstov vydávali krásnu a súladnú melódiu - samotne tak ako vždy, Louis totiž vedel, ako ukázať ľuďom - alebo skôr konkrétnemu dievčaťu, že hra na klavíri je dychvyrážajúca. A ona sa tak cítila - zažívala všetko od začiatku, chlapec sa jej naozaj snažil ukázať svoje svetlé stránky. Stránky, ktoré sa aj tak poväčšine naučil od nej - dievčaťa, ktoré ho naučilo usmievať sa.

,,Nevedela som, že vieš hrať na klavíri," dievča sa uznanlivo usmialo a jemnými prstami mu prešlo po vrchu ramena.

,,Som rád, že som ti to mohol ukázať práve takto," chlapec sa usmial naspäť a prstami zahral ďalšiu krásnu tóninu - ostatne ako vždy, keď sa jeho sametové prsty dotkli čierno-bielych klávesov.

,,Vieš čo Louis? Vážim si, že to pre mňa robíš." Chlapec pomaly zavrel klavír a otočil sa, s pohľadom upierajúcim do jej krásnych zelených očí.

,,Čo máš na mysli?"

,,Začal si od začiatku, snažíš sa všetko napraviť. A pritom za nič nemôžeš. Mal si ťažký život a ja ťa obdivujem. Si neskutočne silný, a neviem si predstaviť, čo by som robila, keby som si k tebe vtedy neprisadla," chytil som ju za pás a posadil som si ju na kolená, ona stále pokračujúc v rozprávaní.

,,Prečo si si vlastne prisadla?" Spýtal som sa so záujmom a jemne som sa usmial pri spomienke, ktorá mi prebehla mysľou.

^^^

,,Môžem si prisadnúť?" Milo sa opýtala, aspoň myslím, pretože som nič nevnímal a jemne som prikývol. Som neschopný.

,,Prečo práve ku mne? Je tu plno prázdných lavíc," povedal som po chvíli, stále sa pozerajúc pred seba.

,,S nikým nesedíš, tak som si myslela, že uvítaš spoločnosť." Prikývol som a prstom som prešiel po lavici.

,,Jasné." Prehrabol som si vlasy, ale stále som sa na ňu nedokázal pozrieť. Vážne Tomlinson? Teraz, keď máš príležitosť, ani sa na ňu nepozrieš?

,,Hej," pohladila ma po chrbte, čo mi postavilo všetky chĺpky na tele, ,,je všetko v poriadku?"

^^^

,,Vyzeral si smutne a mne prišlo ľúto, ako sa k tebe všetci chovajú," prikývol som a pohladil som ju po ramene.

,,Ako sa ku mne chovali? S nikým som sa nerozprával," uchechtol som sa nad absurditou môjho minulého života a bradu som si oprel o jej vrch hlavy.

,,To je pravda, bol si proste čudný a mne sa na tebe niečo páčilo,"

,,Páčilo sa ti na mne niečo?" Zdvihol som zábavne jedno obočie a mierne som sa uškrnul.

,,Áno. Zaľúbila som sa do teba síce až po čase,"

,,Kedy?" Skočil som jej do rečí, lebo som bol zvedavý.

,,Stál si pred tabuľou a prvýkrát si išiel dobrovoľne vypočítať príklad. Oči ti žiarili, keď si ho dokázal vypočítať správne a krásne si sa na mňa usmieval. Vieš, ten úsmev jasne patril len mne a vtedy som si uvedomila, že mi na tebe naozaj záleží."

,,Zamiloval som sa do tvojich očí. V ten deň, keď ma profesorka vyvolala k tabuli a ja som znovu na ňu nakričal. Jediná si počítala príklad a nepozerala si na mňa s odporom ako všetci ostatní. Pamätám si ako si sa otočila a ja som sa ti zahľadel do očí, krásna zelená. Pamätám si ten moment dodnes, bol iný, taký nepoznaný," chystala sa niečo povedať, ale hnedovlasý chlapec ju zastavil.

,,Naučila si ma usmievať sa."