Lay Down {L.T.}

13. Love

Make a little conversation
So long I've been waiting
To let go of myself and feel alive
So many nights I thought it over
Told myself I kind of liked her
But there was something missing in her eyes - Home*

-20.1.2014- 

,,Zober aj mlieko!" zakričala na mňa Evelyn cez regály v supermarkete. Pousmial som sa a do ruky som zobral rovno dva litre. Prebývala u mňa už týždeň, a ja som si nesťažoval. Dávala mi veľa; od úsmevu až po šťastie a ja som si už nevedel predstaviť deň, kedy by mi ho nemala spríjemňovať. Je až neuveriteľné, ako rýchlo som sa do nej zamiloval. Miloval som ju tak, ako ešte nikoho. 

// 

,,Mala by som sa vrátiť domov." Pozrel som sa na temeno jej hlavy a mierne som sa zamračil - sedela mi v lone, takže mi nemohla vidieť do tváre. ,,Mračíš sa, však? Nechcem, aby si to pochopil zle, Louis, ale nemôžem tu zostávať nastálo.

Povzdychol som si a v duchu som sa uchechtol nad tým, ako ma dokáže odhadnúť. ,,Prečo by si nemohla? Tento dom je dosť veľký pre dve osoby," pobozkal som ju do vlasov, ,,a mne tu neprekážaš." 

,,Ja viem, ale musím sa porozprávať s otcom." Zdvihla pohľad ku mne a pohladila ma po tvári. 

,,Prosím, nechcem tu byť sám," zašepkal som a posadil som ju vedľa seba, následne si hlavu vkladajúc do rúk. 

,,Louis, ty vieš, že to takto nejde. Chodíme do školy a každý máme svoje vlastné prostredie." 

Pokrútil som hlavou do strán a so slzami v očiach som sa jej pozrel do tých jej. ,,Nechápeš tomu. Ja ťa tu potrebujem." Smrkol som a cítil som sa ako najväčší slaboch; aj som ním bol.

,,Pochop ma, neodchádzam naveky, proste sa len vrátim domov." Pohladila ma po chrbte, ktorý sa mi mierne triasol kvôli vzlykom. Pohľad som zakotvil do zeme. 

,,Už ma nemiluješ?" Nahlas som vzlykol a chrbtom dlane som si utrel slzy stekajúce po mojej neoholenej tvári. 

,,Toto je smiešne, Louis, odchádzam a keď sa upokojíš, ozvi sa mi." Postavila sa, do ruky si zobrala tašku, ktorú mala položenú vedľa gauča - že ja idiot som si ju nevšimol skôr - a odkráčala k dverám. Po pár sekundách som počul zabuchnutie dverí a vtedy som sa hystericky rozplakal, následne hádžuc prvú vec, ktorá mi prišla pod ruku, do steny naproti. Hneval som sa sám na seba, nemal som to dovoliť. Sľúbil som si, že ju nenechám odísť, ale nechal som ju. Teraz je preč. A ja sa budem v spánku znovu utápať v mojich nočných morách - presne ako vždy, keď tu Evelyn nebola so mnou. To bol jeden z dôvodov, prečo som ju tu mal udržať. Ten druhý bol ale jasnejší - miloval som ju. 

-21.1.2014- 

Prvý deň v škole. Deň, ktorý bol možno pre niekoho úžasný, ale pre neho nie. Hnedovlasý chlapec sedel na hodine biológie v poslednej lavici, s rukami vystretými na lavici a s mračiacim sa pohľadom, smerujúcim na profesora sediaceho pri katedre. Zelenooké dievča sedelo o dve lavice pred ním a ani raz za celý deň sa na neho nepozrelo. Nie že by nechcela, ale povedala mu, nech sa ozve on. Nechcela sa vtierať, myslela si, že o ňu už stratil záujem. A on si bohužiaľ myslel to isté.

Dvaja ľudia, ktorí tak rýchlo ako sa zamilovali, sa znovu rozdelili. Obaja nevedeli, ako to napraviť, pretože obaja boli tvrdohlaví a mysleli si, že ten druhý o neho nestojí. Lenže on sa nevzdal. Chlapec, ktorý našiel svoje všetko v jedinom dievčenskom tele, ju už naozaj nikdy nesmel nechať odísť. A preto sa rozhodol.

Podišiel som cez prestávku k jej lavici, párkrát som sa nadýchol a na tvári som vyčaroval úsmev, ktorý ma naučila ona. 

,,Volám sa Louis Tomlinson. Teší ma." A tak hnedovlasý chlapec rozhodol - začne všetko od znova tak, že dievča ho už nikdy nebude mať dôvod opustiť.