Lay Down {L.T.}

12. Love

I might never be your knight in shining armor
I might never be the one you take home to mother
And I might never be the one who brings you flowers
But I can be the one, be the one tonight - Perfect*

-13.1.2014-

Tento deň bol iný ako ostatné. Vonku bola síce zatiahnutá obloha, vyzeralo, že čoskoro spŕchne, ale vo vnútri brunetovho domu vládol pokoj, teplo a šťastie. Chlapec tentokrát nesedel za honosným klavírom, ba čo i len na dečke pred krbom v obývacej izbe. V ruke premiešaval červené víno a oči mu stále behali smerom k plamienkom ohňa. Úpenlivo rozmýšľal. Potom, čo spravil včera, deň pred týmto, sa cítil plnší. Mal ju, dievča, ktoré ho naučilo usmievať sa, ktoré mu ukázalo aký dokáže byť život krásny; splnilo sa mu to, po čom tak veľmi túžil. Našiel svoje všetko.

,,Nad čím rozmýšľaš?"

Pomaly som sa jej pozrel do očí a znovu som sa v nich stratil; tak, ako nie len raz. ,,Nad tebou, nad nami." Sledoval som, ako dvíha ruku s pohárom a následne pije zo skleneného pohára červenú tekutinu. Usmial som sa, len tak pre dojem a posunul som sa bližšie k nej.

,,A na čo si prišiel?" Jemne sa uchechtla, keď som si ju za pás pritiahol do lona a vdýchol vôňu jej vlasov.

,,Asi na nič," zamrmlal som a znovu som sledoval plamienky ohňa, ,,iba na to, že ťa milujem. Ale v tom som mal jasno už dávnejšie."

,,Louis---"

,,Ja viem, že sú to silné slová, Evelyn, ale je to tak. Milujem ťa celým svojím srdcom a ty zbytočne budeš hovoriť, že je to príliš skoro."

,,Chcela som povedať, že ťa tiež milujem, Louis."

Zalapal som po dychu a pozrel som sa zhora na jej tmavo-čierne mihalnice.

,,Ach, prepáč."

,,Neospravedlňuj sa." Prikývol som a pobozkal som ju na spánok. ,,Nebude ťa otec zháňať?"

Nesúhlasne zamrnčala a postavila sa na nohy. ,,Louis, je mi jedno, čo si ten chlap myslí. Pokazil si to u mňa." Úsmev mi poklesol, nechcel som, aby svojho otca znenávidela tak, ako ja. ,,Idem do sprchy, ak môžem."

Usmial som sa, nesúc poháre do kuchyne. ,,Jasné, na druhom poschodí tretie dvere vľavo." Počul som ju kráčať po schodoch a so širokým úsmevom som sa zapozeral do drezu. Naozaj som ja, Louis Tomlinson, našiel svoje všetko v jednej osobe? Pretože to tak už bude. Zbláznil som sa a to tentokrát viac, ako pred tým.

//

,,Rozmýšľal si niekedy nad tým, prečo sme sa vlastne spoznali?" spýtala sa ma Evelyn, keď sme spoločne ležali na mojej posteli. Obaja sme pozerali do stropu, s rukami prepletenými a uloženými medzi nami.

,,Sadla si si do mojej lavice a bola si otravná." Zasmial som sa a hlavu som otočil smerom k nej.

,,Tak otravná hej?" Hrudník sa jej triasol pod návalom smiechu a ja som ju musel pobozkať na pery; bolo to spontánne, proste mi táto situácia prišla dokonalá.

,,Áno, veď si sa proste posadila a povedala si, že sa ti páči môj úsmev." Usmial som sa, náročky pobavene a prstom som jej štuchol do líca. Svoj pohľad otočila na mňa a so zamysleným pohľadom ma sledovala. ,,A stále sa mi páči." Vrchom dlane ma pohladila po tvári a nechala ju tam položenú. Usmiala sa a pomaly ma pobozkala na pery. Už sa mi nezdala taká nevinná a ostýchavá ako na začiatku. Teraz to bola moja nevinná Evelyn s kopou šťastia a úsmevu v sebe - a presne tú som potreboval k životu.

Dvaja zamilovaní ľudia ležali vedľa seba na kope bielych vankúšov a smiali sa spoločne na príhodách, ktoré spolu zažili. Boli šťastní, nie len navonok, ale aj zvnútra. Presne tak, ako to chlapec potreboval. Od začiatku potreboval šťastie, lásku a uvoľnenosť. A zelenooké dievča mu to ponúklo. Ponúklo mu jeho všetko a bolo na ňom, či si to všetko uschová.