Lay Down {L.T.}

11. Love

Don't care what people say when we're together
You know I wanna be the one who hold you when you sleep
I just want it to be you and I forever
I know you wanna leave
So c'mon baby be with me
So happily - Happily*

Hnedovlasý chlapec vyzeral frustrovane, ale nedalo sa to porovnať s tým, ako sa naozaj cítil. Musím sa vrátiť,- behalo mu stále po rozume, ale on s tým bojoval.

Pokrútil hlavou do strán a rozbehol sa k pevným dreveným dverám rodinného domu. Akurát keď chcel ruku položiť na kľučku, dvere sa otvorili a v nich stálo vystrašené dievča. Pozerala sa na chlapca so slzami v očiach.

,,Elizabeth vráť sa k nám, on ti za to nestojí, je to čistý chudák." Zakričal na ňu jej otec a chlapec sa vtedy doslova zlomil.

,,Daj mi pokoj otec! Louis je trikrát lepší človek ako ty!" Zakričalo dievča naspäť a s chlapcovými topánkami v rukách vybehla pred dom. Pozeral za ňou; telom mu prechádzalo naozaj veľa emócií. Strčila mu do ramien, keď videla, že nie je schopný pohybu a chlapec dopadol na schody. Obula mu tenisky a podala mu ruku. Postavil sa sám a následne jej tú ruku podal; preplietajúc si s ňou zmrznuté prsty.

Spoločne sa rozbehli naprieč snehu a šmiklavým chodníkom, každý zahrabaný vo vlastných myšlienkach.

//

,,Stoj." Povedal som, keď už sme len kráčali, ale aj tak som potreboval chytiť dych. Rukami som sa oprel o kolená a mierne som sa predklonil. Evelyn si rukami vošla do vlasov a následne sa zvalila na zasnežený chodník.

,,Nie Evelyn." Šepol som, keď som začul ako zvlyká a sadol som si na blízky múrik. Stiahol som si ju na seba a zabalil som ju v objatí. Rukami mi stláčala sveter, ktorý bol nasiaknutý vodou od snehu.

,,Je mi to tak ľúto." Povedala medzi slzy a pozrela sa mi do očí.

,,Nemusí, ja to prežijem. Prežil som veľa vecí-"

,,Ja viem Louis, práve preto si to nezaslúžiš."

,,Zaslúžim si to. Naozaj áno, život ma skúša a čaká kým to vzdám. Ale darí sa mu, pretože ja už nemám dôvod na život." Smrkol som a nos som si utrel voľným rukávom svetra. Stal sa zo mňa zúfalec, no nebol som ním už odzačiatku?

,,To nehovor. Vždy existuje dôvod na život." Mierne som sa usmial a nechal som ju tam sedieť, zatiaľ čo ja som sa postavil pred ňu a pozrel som sa jej do očí.

,,Áno a aký? Nemám nič. Prišiel som o rodinu už dávno, a stále sa s tým neviem zmieriť. Teraz som stratil Katherin, tak Evelyn povedz mi, aký mám dôvod žiť!" Histericky som zakričal a rukami som sa poťahal za vlasy. Spadol som na kolená a rozplakal som sa- presne ako Evelyn pred chvíľou, ja ale z úplne iného dôvodu.

,,Pretože mi na tebe záleží." Vyriekla a rukami si zakryla tvár.

,,Aj mne na tebe Evelyn, a ty vieš ako veľmi." Prikývol som, utierajúc si slzy, ktoré mi stále stekali po tvári. Prikývla a padla mi do náručia. To som v tejto chvíli potreboval; cítiť jej typickú vôňu, držať ju v náručí a už nikdy ju nepustiť.

,,To, čo si vtedy hovoril, myslel si to vážne?" Uchechtol som sa a ruky som sa jej snažil zahriať v tých svojich.

,,Čo máš namysli? To, že som sa do teba zamiloval?" Zdvihla jeden kútik úst a prikývla.

,,Nie je to snáď jasné?" Usmial som sa a venoval som jej bozk na čelo. Znovu prikývla a spoločne so mnou kráčala do môjho domu.

****